Kritik, ktorý preveruje napísané
K sedemdesiatke Igora Hochela
Rodený v Bratislave (13. novembra 1953), v metropole na Dunaji vyštudoval slovenský a bulharský jazyk na Filozofickej fakulte, od roku 1978 do roku 1982 bol odborným asistentom na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Nitre, nasledujúce tri roky lektor slovenského jazyka na Univerzite Klimenta Ochridského v Sofii, a vtedajšie hviezdne chvíle bulharskej literatúry, ktorých tam bol vnímavým svedkom, zúročil potom ako prekladateľ z bulharčiny: nezabudnuteľného Jordana Radičkova a ďalších významných prozaikov N. Jordanova, I. Davidkova či M. Asenova. Po návrate z lektorátu pôsobil v Kabinete literárnej komunikácie a z plodov priekopníckych výskumných aktivít kabinetu zostavil výkladový slovník Základné pojmy literárnej komunikácie. Ako kritik našiel dostatok publikačného priestoru vo vtedajších literárnych časopisoch, v roku 1987, keď už prestal k nám prichádzať „mráz z Kremľa“ a literatúra po normalizačnom zmrazení opäť začala žiť vlastným autonómnym životom, sa stal redakčným kolegom Pavla Vilikovského a Júliusa Balca v Romboide a v rokoch 1995 – 1999 bol jeho šéfredaktorom. Od roku 1996 natrvalo, teda na viac ako na tri desaťročia, spojil svoje pedagogické osudy s Katedrou slovenskej literatúry a jazyka Filozofickej fakulty UKF v Nitre. Skúsenosti s prednášaním súčasnej slovenskej literatúry zúročil ako spoluautor diel Panoráma slovenskej literatúry III., Slovenská literatúra po roku 1989 a Dejiny slovenskej literatúry II.
Prozaikovi Ladislavovi Ballekovi venoval monografiu Príbeh ako princíp. Keď prišiel s dosť nesmelou ponukou na jej vydanie do Literárneho informačného centra, bol som vedúcim literárneho oddelenia a riaditeľom centra bol Alexander Halvoník, rovnako uznávaný kritik, sústavne sa zaoberajúci súčasnou prózou. Privítali sme Hochelovu ponuku, kniha vyšla v roku 2005, doplnená kalendáriom Ballekovho života a diela, v tom čase už prakticky uzavretého. Stále o ňom platí úvodné Hochelovo konštatovanie v monografii, že „spisovateľ Ladislav Ballek dnes nepochybne patrí k najvýznamnejším predstaviteľom súčasnej slovenskej prózy“ a „výraznou mierou obohatil predovšetkým románovú a novelistickú spisbu“. Ako Ballekovho súčasníka a svedka nielen jeho zaslúženej literárnej slávy, ale aj roky trvajúcej kritickej a literárnovednej pozornosti jeho dielu, ma prekvapuje, že Hochelova monografia je doteraz jediným knižným dielom, ktoré je venované Ballekovej tvorbe. Ako prozaik, pre ktorého je príbeh rovnako základným princípom románovej tvorby, sa často vraciam k tejto monografii, k Ballekovej „obdivuhodnej rozprávačskej suverenite, s akou vždy znova dokáže vytvoriť koherentný celok“, ako to v knihe dokumentuje jej autor.
Igor Hochel sa ako básnik predstavil už v roku 1979 zbierkou Strom pred domom. V úvode citovaná zbierka Muž na peróne je už jeho šiestou básnickou knihou. Editori Rudolf Jurolek a Juraj Kuniak konštatujú, že „jeho poézia je často charakterizovaná ako reflexívna s intelektuálnym úsilím o postihnutie skutočnosti“ a básnikovi „nechýba vynachádzavosť a dôvtip, hlavne v pointách“. Na ilustráciu som vybral jednu z básne Jeseň: „ Zacengajú vtáci/ a na mňa zaútočí / tieseň.
Ako predseda AOSS aj nášho Klubu nezávislých spisovateľov sa Igor Hochel po roku 1989 podieľal aj rozvoji literárneho života. Na takmer celé desaťročie sa potom ujal aj redigovania Romboidu a opäť v tomto významnom literárnom časopise vytvoril publikačný priestor aj pre generáciu, ktorej tvorbe súčasná kritika už takmer nevenuje pozornosť.
Milý Igor, my osemdesiatnici si spomíname, že sedemdesiatka bola pre nás len takým nadýchnutím sa, len nás „popchla“ pokračovať v poslaní slúžiť ďalej na poli národnej literatúry. Je to ušľachtilá služba. Želáme Ti, aby si v nej ešte dlhé roky vytrval.
Anton Baláž
