Igor Hochel: Novela, ktorá kladie (potrebný) odpor
Na septembrovom stretnutí členov KNS sa predmetom kritickej reflexie stala aj nová kniha Pavla Vilikovského Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa (Bratislava, Slovart 2017). Prinášame text klubového kolegu, literárneho kritika Igora Hochela.
Prozaik Pavel Vilikovský nikdy nepíše „obyčajne“, ale vždy ozvláštnene. A práve „ozvláštnené písanie“ spôsobuje, že jeho texty nemusia ulahodiť „bežnému“ čitateľovi, no i to, že aj pre odborníka sú – raz menej, inokedy viac – interpretačným orieškom. Vilikovský sa stále pohráva – s čitateľom i s odborníkom. Literárny kritik sa vždy musí zamýšľať, čo je v jeho texte myslené vážne, čo je hrou či pohrávaním sa, a často má pocit, že mu niečo podstatné uniká, alebo, že niečo nepochopil tak, ako mal.
Vilikovského texty nikdy nie sú priamočiare, jednoduché na vnímanie, vždy sú viacvrstvové či viacplánové. Spisovateľ pritom využíva pestrú paletu postupov: klasické rozprávanie vševidiaceho autora v er-forme, ktoré – pravda – zväčša vzápätí aj spochybňuje, prudkú zmenu zorných uhlov, rezignovanie na jednoliaty príbeh, hyperbolu, iróniu a sebairóniu, kombinovanie zdanlivo nesúvisiacich motívov, obracanie sa na čitateľa i jeho zavádzanie, intertextové odkazy, pochybovanie o vlastnej výpovedi či relativizovanie jej správnosti, zahmlenú či dvojitu (prípadne i trojitú) identitu postavy, tematizovanie samotnej tvorby textu, teda zdôraznenú textovosť atď. Vďaka tomu všetkému ho naša literárna kritika a vlastne už aj historiografia zaradila do prúdu postmoderny, ba čo viac, vníma ho ako jedného z našich najvýznamnejších postmodernistov, ak nie vôbec najvýznamnejšieho. Dodajme, že oprávnene – pravda, ak nebudeme spochybňovať samotnú existenciu postmoderny. Milan Hamada ho už v roku 1997 v recenzii diela Krutý strojvodca, ku ktorému nás predmetná novela odkazuje, nazval „postmodernistický existencialista“ (Postmodernistický existencialista P. V., SME, 13. 2. 1997, príloha Fórum).
Mnohé z vyššie uvedených atribútov sú príznačné aj pre Vilikovského najnovšiu knihu Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa, ktorú si dovolím označiť ako novelu. Istá viacplánovosť (teda minimálne dva plány) i spomenutá Vilikovského záľuba v usúvzťažňovaní zdanlivo celkom nesúrodých motívov či protikladnosť akoby boli naznačené už v jej titule. V sémantickom poli substantíva strojvodkyňa je obsiahnutý význam žena pracujúca na pre nežné pohlavie nezvyčajnom poste, žena na rušni a je s ním spojená skôr predstava nepríťažlivej ženskej v montérkach ako predstava krásneho stvorenia. Ku strojvodkyni sa nám akosi prívlastok krásna nehodí. K slovu vojvodkyňa by naopak – aj podľa konvencií, ktoré vytvára literatúra či film – bolo adjektívum krásna veľmi priliehavé, hoci z oboch uvedených umeleckých druhov poznáme aj vojvodkyne, grófky a kontesy skutočne kruté. Próza vo Vilikovského chápaní je tu i na to, aby ustálené predstavy a konvencie spochybňovala a obracala naruby, nastavujúc tak zrkadlo nášmu videniu seba samých. Kým sa však v novele dostane na scénu krásna strojvodkyňa a krutá vojvodkyňa v jednej osobe a v plnej kráse, udeje sa v nej kadečo iné.
Čitateľ novely je na jej začiatku (v asi jednej tretiny textu) vtiahnutý do diania, ktoré pripomína príbeh zo súčasnosti, aký by vo svojej podstate mohol byť – nebyť Vilikovského osobitého rozprávania – celkom banálny, akoby vystrihnutý z populárnej literatúry s témou manželských a rodinných vzťahov. Autor sa plne sústreďuje na postavu Ivana, ktorý je výtvarník a pracuje v reklamnej agentúre, je ženatý, má syna, pričom jeho manželstvo je očividne v istej kríze z dôvodu stereotypu. Ivan, hoci má manželku stále rád a plánuje s ňou ďalší život, má z neho pocit istej nenaplnenosti, preto nadviaže vzťah s inou, vydatou ženou, ktorá je protikladom jeho legitímnej životnej partnerky. Zápletku tohto tematického plánu knihy predstavuje zaujímavá okolnosť. Ivan vodí svojho syna na tréning karate a v jednej žene, ktorá tam chodí tiež so svojím synom, spozná svoju niekdajšiu známosť Veroniku, s ktorou sa v minulosti náhle a bez bližšieho vysvetlenia rozišiel. Ivana zaujme, že jej syn sa tiež volá Ivan, začne rátať a dávať si veci do súvislosti, až sa napokon dostáva k myšlienke, že malý Ivan by – aspoň teoreticky – mohol byť jeho syn. Tu sa tento príbeh viac-menej končí, autor nemá s čitateľom zľutovanie. Naivný, ale vlastne aj diskurzívny príjemca môže byť sklamaný, lebo sa nedozvie odpovede na ponúkajúce sa otázky, ktoré by v populárnej literatúre museli byť zodpovedané: Je malý Ivan skutočne synom hlavného hrdinu, veľkého Ivana, alebo nie je? Ako sa vyvinie zvláštny vzťah medzi Ivanom a jeho milenkou? Rozpadne sa Ivanovo manželstvo, alebo bude jeho kríza zažehnaná? Čo sa v jednom či druhom prípade stane s Ivanovým a Andreiným synom Patrikom, ktorý je ľahko zraniteľným dieťaťom?
Hypotetický naivný čitateľ bude sklamaný načisto a zrejme ho to, pokiaľ vôbec siahne po Vilikovského knihe, odradí od ďalšieho čítania. Diskurzívny čitateľ bude v čítaní pokračovať a najmä ten, ktorý pozná niektoré autorove predchádzajúce diela, akosi už musel vytušiť, že tvorca sa s týmto banálnym príbehom neuspokojí, že kdesi sa dianie „zlomí“. Napokon, ponúkali sa mu isté signály. Novela je členená na kratšie textové úseky, akési sekvencie, a každý z nich sa dôsledne, teda vždy, začína vetou „Koho by to zaujímalo“, po ktorej nasleduje dvojbodka a za ňou pokračovanie v rozprávaní, a končí sa vetou „Ale koho by to zaujímalo“. Autor tiež často požíva adjektívum myslený, teda myslené sú postavy, okolnosti, minulosť i prítomnosť, aj samotné myšlienky postavy. Realita akoby sama osebe nejestvovala, je iba taká, akú si ju myslíme, preto ani napísané nemôžeme brať celkom vážne. Je v tom postmoderná skepsa. Alebo naopak – nádej?
Rozprávanie o Ivanovom živote v prítomnosti sa teda v istom bode končí – celkom neuzavreté. Vilikovský naznačí, že je to postava z textu spisovateľa, a začína sa iné rozprávanie, rozprávanie o bytí autora v jeho dvojjedinosti (či rozdvojenosti) – v pozícii tvorcu, ktorý má „vznešené poslanie“, a v pozícii obyčajného občana, ktorý musí riešiť aj praktické otázky každodenného bytia. Obyčajného občana autor Vilikovský nazve Obyčanom: „Pre lepšie rozlíšenie ho budeme nazývať Obyčan“ (s. 89). Od tejto chvíle sa text stáva kolážou viacerých rovín či vrstiev. Autor (ten z novely, nie Vilikovský) a Obyčan sídlia v jednom fyzickom tele, ale zároveň akoby boli dvaja. Jeden od druhého sa nevedia oslobodiť. Keď Obyčan rieši spomenuté praktické veci, keď sa zamýšľa na svojím životom, v ktorom tiež ochladol jeho vzťah s manželkou, premýšľa o ďalších vzťahoch (napr. so synom), koná, zasahuje mu do toho autor, ktorý, „ako vieme, nemá hmotnú podobu, ale Obyčan si toho votrelca vo svojom tele občas podvedome predstavuje ako vlasatého bohéma v rozgajdanom svetri“ (s. 131). Obyčan zasa zasahuje do autorovho uvažovania. Medzi sebou polemizujú aj o podstate a zmysle umeleckého písania, pričom obaja sú plní pochybností. Zároveň do ich prítomnosti v texte neustále zasahuje aj Ivan so svojím myslením, uvažovaním o riešení svojich malých životných situácií. Keď Obyčan svojmu alter egu – autorovi raz povie: „Ivan je dávno na onom svete, nechajme ho odpočívať v pokoji.“, ten mu odpovie: „Tým by som si vôbec nebol istý“ (s. 130). Vilikovský tu vychádza z obľúbenej tézy prozaikov, ktorí zvyknú hovoriť, že v istom bode písania postavy ich textov začínajú žiť vlastným životom a akoby ony samy diktovali autorovi, čo o nich ďalej napíše, čo sa s nimi bude diať, no zároveň túto tézu spochybňuje. A skutočnosť sama osebe „žije“ tiež svojím vlastným životom, človek ako keby nemal možnosť ju ovplyvňovať, tobôž nie spisovateľ. Citujem z posledných strán diela (s. 182 – 183): „Ľudské dejiny sú odjakživa, aj práve v tejto chvíli, plné vojen, vrážd, krutého mučenia, znásilnení a iných zločinov proti človeku a ľudskosti, o zvieratách ani nehovoriac. Pretekajú nimi nie potoky, ale rieky krvi, a vymyslené príbehy vymyslených postáv na tom nič nezmenia. Nejakú zmenu, zväčša dočasnú, môžu vyvolať iba vo vedomí jednotlivca.“
A je tu ešte jedna „epická“ vrstva novely. Autor alias Obyčan sa rozhodne písať akúsi rozprávku či skôr pseudorozprávku pre dospelých, ktorej hlavnými postavami je tajuplná žena-vamp, ktorá v minulosti bola prvou československou strojvodkyňou, no keď sa vydala za francúzskeho občana, stala sa vojvodkyňou. V prítomnosti – už ako dáma v rokoch – je opäť na Slovensku a oddáva sa potešeniu a radovánkam s Janíčkom Ptyžanom čiže Petit Jeanom, ktorému narástli prsia. A to je už naozaj príbeh celkom bizarný, na hony vzdialený nielen možnostiam reality, ale aj princípom rozprávky. Sám autor (ten z novely) Obyčanovi o ňom hovorí: „...ale so mnou nerátaj. Na také módne literárne výstrelky nemám chuť ani čas“ (s. 132).
A nášmu autorovi – teda Pavlovi Vilikovskému – napokon neostáva nič iné, iba zniesť Obyčana zo sveta: Keď zamyslený kráča „na požičaných nohách“ (s. 183) po Vysokej ulici (zrejme v Bratislave) zrazí ho „čierne Audi A 8“ (zaujímavý detail hodný klasického realistického autora), vychádzajúce z podzemnej garáže. Spadne tak nešťastne, že temenom narazí na obrubník a zomrie. Úplný záver Vilikovského diela má skutočne charakter postmoderného videnia sveta a prístupu k nemu (hoci čosi mi nahovára, že náš autor si uťahuje aj zo samotnej postmoderny). Nedá mi neodcitovať posledné dva odseky celé (s. 183): „Upozornenie: V tomto texte boli umiestňované produkty. Všetky produkty vrátane príbehu a postáv sú však len myslené a nemohli by zavadzať vo dverách. Nijaký príbeh nie je skutočný, skutočný je len rozprávač.
Ale to už naozaj nemôže nikoho zaujímať.“
Položme si teda otázku, koho v skutočnosti môže zaujímať a dokáže zaujať, osloviť novela Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa. Isteže nie každého, nie radového (nech mi je odpustené, že používam tento prívlastok) čitateľa. Vilikovský je uznávaný, vážený i oceňovaný prozaik, ktorého dielo sa však sotva niekedy ocitne na prvom mieste rebríčka najpredávanejších kníh či bestsellerov. Recenzovaný texte zrejme bude klásť značný odpor aj intelektuálne naladenému a trpezlivému čitateľovi, ktorý sa tiež môže ocitnúť i v pochybnostiach. V konečnom dôsledku mu však dokáže povedať prekvapujúco veľa nielen o podstate a márnosti spisovateľského remesla, ale aj (o jeho vlastnom) živote, o komplikovanosti medziľudských vzťahov a absurdnostiach individuálneho i spoločenského bytia.
Igor Hochel