Svety Vlasty Hochelovej
Ak by sme o Vlaste Hochelovej napísali len to, že aj pod jej pedagogickým vedením vyrástol na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre odvážny novinár Ján Kuciak, ktorý za svoju profesionálnu dôslednosť a občiansku odvahu zaplatil najvyššiu cenu – aj to by bol dostatočný dôvod, aby sme si pripomenuli jej životné jubileum.
Keď som sa začítal do jej životopisu (narodila sa 28. decembra 1953 v Košútoch ), v ktorom okrem štúdia andragogiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a Filozofickej fakulte UK v Prahe (to je aj závidím), má dôležité miesto práca psychologičky v domove dôchodcov, pôsobenie v štátnej správe v oblasti kultúry, bohaté novinárske skúsenosti v časopise vydávanom Nitrianskou galériou a v denníku Hlas ľudu, ktoré v praktickej i teoretickej podobe (o tom nižšie) zužitkovala počas dvadsaťročného pôsobenia na žurnalistike, a popritom svoju biografiu obohacovala o písanie básní, poviedok a rozprávok, ktoré publikovala nielen v prestížnych literárnych časopisoch ako Romboid či RAK, ale aj kedysi srdcu slovenských žien obzvlášť milom týždenníku Slovenka, aj mne známom kresťansky orientovanom Zrne a neznámom časopise Rebrík (tu mi schádza na um len Jakubov biblický rebrík do neba, po ktorom sa hore dolu prechádzajú anjeli) – tak toto všetko mi pri vyššie vymenovanom evokuje známe nerudovské: „ Všímjsembyl rád“.Áno, bol to aj novinár a básnik Jan Neruda, jedna z významných postáv českej žurnalistiky, o ktorej sme sa povinne a radi učili: ja len v Bratislave, naša jubilantkaaj v Prahe. Zlatá Praha našej stále nezabúdanej pamäti zo spoločných federálnych čias. Môžem hádam prezradiť, že si ich spolu so svojim domácim kritikom a tiež básnikom spoločne často oživujú pri návšteve vnúčeniec v Česku.
S jubilantkou som sa zoznámil v Nitre ako externý prednášateľ na katedre novinárstva, ktorú vtedy viedol známy literárny kritik a môj dlhoročný priateľ Ivan Sulík. Využil naše priateľstvo a nahovoril ma, aby som tu budúcim novinárom prednášal predmet Mediálne systémy. Práve v tom čase (rok 2001) vyšla Vlaste Hochelovej cenná a prepotrebná odborná publikácia Slovník novinárskej teórie a praxe. Dnešní moderátori vo verejnoprávnych a súkromných médiách, printových či elektronických, by sa zo slovníka, myslím si, s prekvapením dozvedeli, ako rozmanité a zaujímavé novinárske žánre (predchýr, fejtón, besednicu, súdničku ap.) využívali pri svojej tvorbe ich predchodcovia od štúrovských čias. Moja vtedajšia kolegyňa to všetko do tohto, dodnes aktuálneho a poučného slovníka v podobe stručných hesiel vložila.
A čím „vším“ ešte naša jubilantka bola rada? Predstavila to v dvoch básnických zbierkach Sen o nespavosti a Po lakte v popole – myslím si, že jej „mäkký“ poetický svet trocha narúšalo vedomie, že jej domáci je rovnako básnik, navyše vládne aj značným kritickým aparátom. Zato v prozaickom žánri naplno využila svoj dar ľahkého pera a popri pre mňa nezabudnuteľnej poviedke Ťažký kufor, v ktorej popísala svoju skúsenosť z Moskvy, kde ju zastihla augustová okupácia v roku 1968 (aká aktuálna téma na pozadí terajšej okupácie Ukrajiny veľkým ruským bratom)a najnovšie tento rad premenila na fejsbúkovýdenník-románO živote vieš prd! Vyšiel, našťastie, už vlani, takže súčasná ministerka kultúry nemala vtedy ešte priestor a poslušný aparát, aby vyjadrila nad týmto neslušným názvom (hoci írečito slovenským) svoje rozhorčenie.
Tu len zopakujem, čo som už o románe napísal na tejto stránke: že sa v ňom prelínajú dva tematické okruhy, pandémia a jej vplyv jej spoločnosť a online spoločenstvo tak, ako to autorka románu takmer denne zaznamenáva na fejskúbu vo svojom covid-denníku. Teraz k tomu len doložím, že hoci covid v zdravotnej podobe v podstate odznel, jeho následky v hlavách (najmä politikov) majú na slovenskú spoločnosť stále vážne následky s takmer nenapraviteľnými škodami. Pre našu jubilantku to ale nie je zlá vizitka pre jej románový debut.
Želáme jubilantke Vlaste Hochelovej pokračovanie v tvorbe, ktorá oslovuje čitateľské vedomie a prináša potešenie v jej osobnom a rodinnom živote. Ešte mnoho takých ďalších rokov, milá Vlasta.
Anton Baláž