Ivan Kamenec
Reflexia arizačného procesu , jeho priebehu a výsledkov v slovenskej spoločnosti
Vo svojom príspevku chcem upozorniť na niektoré javy, okolnosti a súvislosti arizačného procesu v rámci tzv. riešenia židovskej otázky rokoch 1939-1945 z pohľadu väčšinovej slovenskej spoločnosti. K uspokojivému vysvetleniu a spoľahlivejšiemu zovšeobecneniu historiografia zatiaľ nedošla. Viac poznatkov možno čerpať v tomto smere z beletristickej, než z odbornej literatúry. Vzťah väčšinovej komunity k arizácii nevychádzal z nejakých citových či morálnych pohnútok, ale mal veľmi pragmatické dôvody. Determinovali ho predovšetkým hospodárske a sociálne príčiny, teda sľuby a nimi vyvolané nádeje, že arizáciou sa rýchlo zlepší životná úroveň veľkej časti obyvateľstva, hlavne zo sociálne najslabších vrstiev. Protižidovské opatrenia vlády v hospodárskej oblasti - teda arizáciu, značná časť obyvateľstva prijímala s pochopením a s nádejou, naivne sa domnievajúc, že tu ide o spravodlivý akt vyrovnávania sociálnych nerovností, resp. predchádzajúcich majetkových krívd. Od začiatku tu však zohrával aj moment chamtivosti, ako na to upozorňoval predseda Štátneho pozemkového úradu K. Klinovský: Mnohí jednotlivci vzhľadom na svoj predimenzovaný egoizmus chápu vyradenie židov zo slovenského hospodárskeho života ako vhodnú príležitosť k obohateniu sa, i keď nie čestnému. Navyše, oficiálna propaganda presviedčala občanov, že arizácia bude akýmsi zázračným prostriedkom na odstránenie všetkých sociálnych neduhov, na ktoré bolo Slovensko skutočne bohaté.
Po necelých dvoch rokoch priebehu arizačného procesu nádeje na všeobecné zlepšenie životnej úrovne obyvateľstva dostávali vážne trhliny. Nespokojnosť sa neobracala proti židovským vlastníkom, ale proti autorom a šíriteľom demagogických sľubov, teda v širšom zmysle proti ľudáckemu režimu na jednotlivých úrovniach jeho administratívnych a politických štruktúr. Najviac sa to týkalo Ústredného hospodárskeho úradu, ktorý bol zriadený preto, aby organizoval a riadil arizáciu . Jeho prvý predseda A. Morávek, tešiaci sa priamej podpore a ochrane premiéra V. Tuku, vedome klamal a hrubo skresľoval skutočnú situáciu v arizačnom procese, keď arogantne vyhlasoval, že slovenská pracujúca pospolitosť sa dozvie o tom, aké stámiliónové hodnoty, desaťmiliónové zárobkové možnosti prešli systematicky bez porúch do slovenských rúk Živnostníci, remeselníci a obchodníci boli zbavení úžasnej židovskej konkurencie a ich podnikové a životné podmienky sa zlepšili. Židom sme zobrali majetok, čo je jasným dôkazom životaschopnosti nášho národa.
Vrstva arizátorov sa mala stať vplyvnou politickou oporou režimu, ktorému vďačila za získanie židovského majetku. Ani tento predpoklad sa však nenaplnil. Skôr naopak, arizátori totiž po získaní, a potom spravidla vytunelovaní a zdevastovaní, prideleného podniku, sa z alibistický0ch dôvodov od režimu odvracali. Pre svoju neschopnosť a chamtivosť sa v očiach verejnosti stávali nepopulárnou, až nenávidenou skupinou v spoločnosti. Ako dokonca konštatovala súdobá tlač arizované podniky dostávali ľudia odborne neschopní a morálne slabí, bezohľadne využívajúci zásobovacie ťažkosti, nekresťansky okrádajúci svojich spoluobčanov, páchajúci najrôznejšie majetkoprávne delikty, ktoré musí riešiť súd.
Dôležitú úlohu vo vzťahu väčšinového obyvateľstva k židovskej komunite a k jej majetku zohrávala propaganda. Ešte pred vytvorením vojnového slovenského štátu noviny Národnej obce fašistickej presviedčali svojich čitateľov, že antisemitizmus je korenie, ktorým sa posilňuje každý radikalizmus , aby mohol plodiť, aby mohol pre masy produkovať trvalé hospodárske hodnoty. Zatiaľ čo pred rokom 1939 takéto názory vychádzali z okrajových extrémistických skupín, po nástupe ľudáckej samovlády sa stali organickou súčasťou jej politiky a propagandy, ktorá prehlásila majetok všetkých tunajších židovských občanov za slovenský národný kapitál a zároveň upozorňovala: Našich ľudí treba v prvom rade nasýtiť (židovským majetkom I.K.) a len potom od nich žiadať určité povinnosti. Nešlo tu však len o zmocnenie sa majetku, ale aj totálnu spoločenskú, občiansku a ľudskú degradáciu jeho majiteľov, lebo žid nie je človek, len ako človek vyzerá, žid nie je výtvor boží, ale diabolský. Smrť židom. Žid je a ostane našim najväčším nepriateľom. Poďme rabovať! Úrad propagandy vyzýval slovenských novinárov , aby venovali židovskej otázke vážnu pozornosť. Pričom sa však nesmie o židoch písať tak, aby to vzbudilo čo len zdanie, že sa im krivdí, lebo tým by sme z nich urobili martýrov a vzbudili pre nich v ľude sympatie.
Pri identifikácii vzťahu spoločnosti k arizáciám a k riešeniu židovskej otázky vôbec hral dôležitú úlohu aj náboženský faktor. Väčšina obyvateľov bola hlboko veriaca a patrila ku kresťanským cirkvám. Preto sa predstavitelia vládnych politických elít snažili presvedčiť občanov, že všetky antisemitské opatrenia sú v súlade s kresťanským učením a morálkou. Poslanec J. Hollý na pôde snemu tvrdil, že židia sú nevyliečiteľne chorým národom , ktorý otravuje povetrie a chce žiť na úkor iných národov. To, čo sa robí so židmi nie je protikresťanské, veď cirkev mala takýto postoj k židom už v stredoveku. Generálny sekretár HSĽS J. Kirschbaum tiež tvrdil, že pri riešení židovskej otázky neprichádzame do žiadneho konfliktu so svedomím, ani s kresťanstvom. J.Martinka, jeden z tvorcov tzv. Židovského kódexu odôvodňoval jeho vydanie argumentom, že židia nie sú viazaní piatym božím prikázaním - nezabiješ! A preto tak ako nemôžu platiť rovnaké zákony pre ľudožrútov a civilizovaných ľudí, nemôžu ony platiť ani pre židov a ostatných. Podobné názory obsahovali aj viaceré vyjadrenia kňaza - prezidenta J. Tisu: Vyslovujú sa obavy, že to, čo sa robí so židmi je nekresťanské . Ja hovorím, že bude to najkresťanskejšie , až to bude s nimi celkom v poriadku. Svojou "troškou do mlyna" prispeli aj teologické autority na Slovensku. Profesor Bohosloveckej fakulty Slovenskej univerzity Š. Zlatoš vysvetľoval čitateľom Slováka: Štát má právo vydávať protižidovské zákony, lebo židia sa v minulosti dopustili ťažkých previnení proti slovenskému národu. Kresťanstvo tu nie je na to, aby bolo previnilcovi všetko odpustené a korisť ponechaná. Protižidovské opatrenia nie sú tmárske ani spiatočnícke. Môžeme sa iba domnievať, aký vplyv mali podobné vyhlásenia na vedomie a konanie veriacich. V záujme objektivity však treba konštatovať, že zo strany cirkevných predstaviteľov sa ozývali aj hlasy, ktoré odsudzovali prenasledovanie židovských spoluobčanov (nielen konvertitov) množstvo drobných veriacich obyvateľov poskytovalo židom materiálnu i morálnu pomoc pri záchrane ich majetku a života, riskujúc vlastnú bezpečnosť.
Arizačný proces, ktorý dostal v druhej polovici roka 1940 lavínovitý spád a zvrhol sa na bezuzdné okrádanie nielen pôvodných židovských majiteľov, ale poškodzoval aj hospodárske záujmy štátu a bol sprevádzaný predtým nevídanou korupciou, sa stával terčom neúprosnej kritiky: Kto je bezohľadný , rafinovaný, azda domôže sa nejakého rozhodnutia. Seriózny človek dosiahne poväčšine toho, že o veci tak dlho uvažuje, až zanevrie na celý systém. Arizujú nehodní jednotlivci, ktorí bez každej skromnosti prišli si každého prvého pre honorár, ale na zveľadenie podniku nič nerobia a cieľu arizácie ničím nepomohli. Na aj tej najostrejšej oficiálne kritike si však treba všimnúť jeden závažný moment: Nikdy sa nedotkla právnej a etickej podstaty arizačného procesu, nikdy nespochybnila jeho oprávnenosť, hoci tu šlo o hrubé porušenie základných hospodárskych, sociálnych, občianskych a nakoniec aj ľudských práv veľkej skupiny obyvateľstva. Týkala sa iba hospodárskych strát a korupčných metód arizácie.
Všetky vyššie spomínané javy sa museli premietnuť aj do vzťahu väčšinového obyvateľstva k arizácii. Na zasadnutí Štátnej rady sa už v lete 1942 konštatovalo: V našich mestách ten nacionálny idealizmus už nejestvuje. Mestá žijú v znamení, že židovská otázka je vecou arizátorov a ich záujmov. V jednom z početných hlásení Ústredne štátne bezpečnosti sa, okrem iného, písalo: Židovská otázka prestáva mať medzi ľudom hospodársky a politický význam. Ľud prežil sklamanie a prenikajú do neho prvky nedôvery. Dedinský ľud márne čakal židovskú pôdu, keď vidí, čo je a čo sa dosiaľ stalo, môže byť nespokojný. Veď nedostal nič a je presvedčený, že ani nič nedostane. Akékoľvek snahy o nápravu prišli neskoro a v spoločnosti nenašli ohlas. Naopak, viacerí arizátori nejavili už záujem ďalej spravovať spravidla nimi už zdevastovaný arizovaný majetok a preto sa ho snažili zbaviť. Na niektorých arizátorov bola dokonca podaná súdna žaloba, ktorá sa však vždy skončila bez procesu a rozsudku.
Do rozkrádania židovského majetku režim rafinovaným spôsobom zapojil prostredníctvom verejných dražieb aj značnú časť drobných ľudí. Na dražbách sa totiž výhodne predávali zvršky po deportovaných židovských obyvateľoch. Chudobní občania tu lacno nakupovali veci, ktoré boli pre nich predtým cenovo nedostupné (napr. koberce, nábytok a iné predmety každodennej potreby). Kupujúci nemuseli mať žiadne antisemitské predsudky, no po získaní dražobných predmetov sa prinajmenšom podvedome začali obávať, že pokiaľ by sa ich pôvodní majitelia vrátili, tak o svoj výhodný nákup prídu. Na túto strunu vcelku úspešne hrala aj antisemitská propaganda, ktorá obyvateľov strašila: Nedaj Bože, aby vojnu Nemec prehral. Všetci židia by prišli naspäť ; celá táto vojna je vojnou proti židovskému kapitálu. Plní sa na nich kliatba, že žiadali na Pilátovi smrť Kristovu. V podobnom duchu propaganda polemizovala aj s nariadeniami povstaleckej Slovenskej národnej rady, ktoré zrušili všetky protižidovské právne normy, vrátane arizačného procesu: Nuž teda, o tomto im išlo. Bolí ich hlava za tými židmi. Všetko je jasné, kde židia diktujú, tam je predovšetkým záujem na židoch. V záujme objektivity treba tiež povedať, že aj v protifašistických odbojových kruhoch sa našli jednotlivci, ktorí profitovali z arizácie a jej revíziu pripúšťali iba v prípade osôb, ktoré sa na úkor židov obohatili neoprávnene". Aj z tohto vidno, že chamtivosť po získaní cudzieho majetku, ktorá sa v rokoch 1939-1945 uskutočňovala pod názvom arizačného procesu zasiahla širokú škálu väčšinového obyvateľstva. Na druhej strane stovky a tisíce občanov odolali lákavej ponuke zbohatnúť na úkor židovských obyvateľov ktorým pomáhali pri záchrane ich holých životov.
Záverom ešte jedna poznámka : Na reflexiu arizácie zo strany väčšinového obyvateľstva sa nestačí pozerať, resp. ju kriticky reflektovať cez dobové javy a súvislosti z rokov 1939-1945. Arizačný proces totiž na celé desaťročia , vlastne až podnes negatívne poznamenal právne a morálne zmýšľanie a cítenie celej spoločnosti. Tá znova pasívne, niekedy azda aj so zadosťučinením pozerala na povojnové kolektívne odnímanie nielen majetku, ale aj politických, sociálnych, občianskych a ľudských práv menšín obyvateľstva iba preto, že ich príslušníci boli maďarskej, resp. nemeckej národnosti. Spoločnosť sa veľmi ľahko alebo aj zo strachu zmierila s takzvaným znárodňovacím procesom, ktorým štát okrádal svojich obyvateľov. Napokon aj masíve rozkrádanie štátu a nebývalá korupcia pod rúškom privatizácie svedčia o katastrofálnom právnom, občianskom a morálnom vedomí obyvateľstva. Nezačala u nás táto deštrukcia práve arizačným procesom? A ak áno, uvedomujeme si to dostatočne?
Reflexia arizačného procesu , jeho priebehu a výsledkov v slovenskej spoločnosti
Vo svojom príspevku chcem upozorniť na niektoré javy, okolnosti a súvislosti arizačného procesu v rámci tzv. riešenia židovskej otázky rokoch 1939-1945 z pohľadu väčšinovej slovenskej spoločnosti. K uspokojivému vysvetleniu a spoľahlivejšiemu zovšeobecneniu historiografia zatiaľ nedošla. Viac poznatkov možno čerpať v tomto smere z beletristickej, než z odbornej literatúry. Vzťah väčšinovej komunity k arizácii nevychádzal z nejakých citových či morálnych pohnútok, ale mal veľmi pragmatické dôvody. Determinovali ho predovšetkým hospodárske a sociálne príčiny, teda sľuby a nimi vyvolané nádeje, že arizáciou sa rýchlo zlepší životná úroveň veľkej časti obyvateľstva, hlavne zo sociálne najslabších vrstiev. Protižidovské opatrenia vlády v hospodárskej oblasti - teda arizáciu, značná časť obyvateľstva prijímala s pochopením a s nádejou, naivne sa domnievajúc, že tu ide o spravodlivý akt vyrovnávania sociálnych nerovností, resp. predchádzajúcich majetkových krívd. Od začiatku tu však zohrával aj moment chamtivosti, ako na to upozorňoval predseda Štátneho pozemkového úradu K. Klinovský: Mnohí jednotlivci vzhľadom na svoj predimenzovaný egoizmus chápu vyradenie židov zo slovenského hospodárskeho života ako vhodnú príležitosť k obohateniu sa, i keď nie čestnému. Navyše, oficiálna propaganda presviedčala občanov, že arizácia bude akýmsi zázračným prostriedkom na odstránenie všetkých sociálnych neduhov, na ktoré bolo Slovensko skutočne bohaté.
Po necelých dvoch rokoch priebehu arizačného procesu nádeje na všeobecné zlepšenie životnej úrovne obyvateľstva dostávali vážne trhliny. Nespokojnosť sa neobracala proti židovským vlastníkom, ale proti autorom a šíriteľom demagogických sľubov, teda v širšom zmysle proti ľudáckemu režimu na jednotlivých úrovniach jeho administratívnych a politických štruktúr. Najviac sa to týkalo Ústredného hospodárskeho úradu, ktorý bol zriadený preto, aby organizoval a riadil arizáciu . Jeho prvý predseda A. Morávek, tešiaci sa priamej podpore a ochrane premiéra V. Tuku, vedome klamal a hrubo skresľoval skutočnú situáciu v arizačnom procese, keď arogantne vyhlasoval, že slovenská pracujúca pospolitosť sa dozvie o tom, aké stámiliónové hodnoty, desaťmiliónové zárobkové možnosti prešli systematicky bez porúch do slovenských rúk Živnostníci, remeselníci a obchodníci boli zbavení úžasnej židovskej konkurencie a ich podnikové a životné podmienky sa zlepšili. Židom sme zobrali majetok, čo je jasným dôkazom životaschopnosti nášho národa.
Vrstva arizátorov sa mala stať vplyvnou politickou oporou režimu, ktorému vďačila za získanie židovského majetku. Ani tento predpoklad sa však nenaplnil. Skôr naopak, arizátori totiž po získaní, a potom spravidla vytunelovaní a zdevastovaní, prideleného podniku, sa z alibistický0ch dôvodov od režimu odvracali. Pre svoju neschopnosť a chamtivosť sa v očiach verejnosti stávali nepopulárnou, až nenávidenou skupinou v spoločnosti. Ako dokonca konštatovala súdobá tlač arizované podniky dostávali ľudia odborne neschopní a morálne slabí, bezohľadne využívajúci zásobovacie ťažkosti, nekresťansky okrádajúci svojich spoluobčanov, páchajúci najrôznejšie majetkoprávne delikty, ktoré musí riešiť súd.
Dôležitú úlohu vo vzťahu väčšinového obyvateľstva k židovskej komunite a k jej majetku zohrávala propaganda. Ešte pred vytvorením vojnového slovenského štátu noviny Národnej obce fašistickej presviedčali svojich čitateľov, že antisemitizmus je korenie, ktorým sa posilňuje každý radikalizmus , aby mohol plodiť, aby mohol pre masy produkovať trvalé hospodárske hodnoty. Zatiaľ čo pred rokom 1939 takéto názory vychádzali z okrajových extrémistických skupín, po nástupe ľudáckej samovlády sa stali organickou súčasťou jej politiky a propagandy, ktorá prehlásila majetok všetkých tunajších židovských občanov za slovenský národný kapitál a zároveň upozorňovala: Našich ľudí treba v prvom rade nasýtiť (židovským majetkom I.K.) a len potom od nich žiadať určité povinnosti. Nešlo tu však len o zmocnenie sa majetku, ale aj totálnu spoločenskú, občiansku a ľudskú degradáciu jeho majiteľov, lebo žid nie je človek, len ako človek vyzerá, žid nie je výtvor boží, ale diabolský. Smrť židom. Žid je a ostane našim najväčším nepriateľom. Poďme rabovať! Úrad propagandy vyzýval slovenských novinárov , aby venovali židovskej otázke vážnu pozornosť. Pričom sa však nesmie o židoch písať tak, aby to vzbudilo čo len zdanie, že sa im krivdí, lebo tým by sme z nich urobili martýrov a vzbudili pre nich v ľude sympatie.
Pri identifikácii vzťahu spoločnosti k arizáciám a k riešeniu židovskej otázky vôbec hral dôležitú úlohu aj náboženský faktor. Väčšina obyvateľov bola hlboko veriaca a patrila ku kresťanským cirkvám. Preto sa predstavitelia vládnych politických elít snažili presvedčiť občanov, že všetky antisemitské opatrenia sú v súlade s kresťanským učením a morálkou. Poslanec J. Hollý na pôde snemu tvrdil, že židia sú nevyliečiteľne chorým národom , ktorý otravuje povetrie a chce žiť na úkor iných národov. To, čo sa robí so židmi nie je protikresťanské, veď cirkev mala takýto postoj k židom už v stredoveku. Generálny sekretár HSĽS J. Kirschbaum tiež tvrdil, že pri riešení židovskej otázky neprichádzame do žiadneho konfliktu so svedomím, ani s kresťanstvom. J.Martinka, jeden z tvorcov tzv. Židovského kódexu odôvodňoval jeho vydanie argumentom, že židia nie sú viazaní piatym božím prikázaním - nezabiješ! A preto tak ako nemôžu platiť rovnaké zákony pre ľudožrútov a civilizovaných ľudí, nemôžu ony platiť ani pre židov a ostatných. Podobné názory obsahovali aj viaceré vyjadrenia kňaza - prezidenta J. Tisu: Vyslovujú sa obavy, že to, čo sa robí so židmi je nekresťanské . Ja hovorím, že bude to najkresťanskejšie , až to bude s nimi celkom v poriadku. Svojou "troškou do mlyna" prispeli aj teologické autority na Slovensku. Profesor Bohosloveckej fakulty Slovenskej univerzity Š. Zlatoš vysvetľoval čitateľom Slováka: Štát má právo vydávať protižidovské zákony, lebo židia sa v minulosti dopustili ťažkých previnení proti slovenskému národu. Kresťanstvo tu nie je na to, aby bolo previnilcovi všetko odpustené a korisť ponechaná. Protižidovské opatrenia nie sú tmárske ani spiatočnícke. Môžeme sa iba domnievať, aký vplyv mali podobné vyhlásenia na vedomie a konanie veriacich. V záujme objektivity však treba konštatovať, že zo strany cirkevných predstaviteľov sa ozývali aj hlasy, ktoré odsudzovali prenasledovanie židovských spoluobčanov (nielen konvertitov) množstvo drobných veriacich obyvateľov poskytovalo židom materiálnu i morálnu pomoc pri záchrane ich majetku a života, riskujúc vlastnú bezpečnosť.
Arizačný proces, ktorý dostal v druhej polovici roka 1940 lavínovitý spád a zvrhol sa na bezuzdné okrádanie nielen pôvodných židovských majiteľov, ale poškodzoval aj hospodárske záujmy štátu a bol sprevádzaný predtým nevídanou korupciou, sa stával terčom neúprosnej kritiky: Kto je bezohľadný , rafinovaný, azda domôže sa nejakého rozhodnutia. Seriózny človek dosiahne poväčšine toho, že o veci tak dlho uvažuje, až zanevrie na celý systém. Arizujú nehodní jednotlivci, ktorí bez každej skromnosti prišli si každého prvého pre honorár, ale na zveľadenie podniku nič nerobia a cieľu arizácie ničím nepomohli. Na aj tej najostrejšej oficiálne kritike si však treba všimnúť jeden závažný moment: Nikdy sa nedotkla právnej a etickej podstaty arizačného procesu, nikdy nespochybnila jeho oprávnenosť, hoci tu šlo o hrubé porušenie základných hospodárskych, sociálnych, občianskych a nakoniec aj ľudských práv veľkej skupiny obyvateľstva. Týkala sa iba hospodárskych strát a korupčných metód arizácie.
Všetky vyššie spomínané javy sa museli premietnuť aj do vzťahu väčšinového obyvateľstva k arizácii. Na zasadnutí Štátnej rady sa už v lete 1942 konštatovalo: V našich mestách ten nacionálny idealizmus už nejestvuje. Mestá žijú v znamení, že židovská otázka je vecou arizátorov a ich záujmov. V jednom z početných hlásení Ústredne štátne bezpečnosti sa, okrem iného, písalo: Židovská otázka prestáva mať medzi ľudom hospodársky a politický význam. Ľud prežil sklamanie a prenikajú do neho prvky nedôvery. Dedinský ľud márne čakal židovskú pôdu, keď vidí, čo je a čo sa dosiaľ stalo, môže byť nespokojný. Veď nedostal nič a je presvedčený, že ani nič nedostane. Akékoľvek snahy o nápravu prišli neskoro a v spoločnosti nenašli ohlas. Naopak, viacerí arizátori nejavili už záujem ďalej spravovať spravidla nimi už zdevastovaný arizovaný majetok a preto sa ho snažili zbaviť. Na niektorých arizátorov bola dokonca podaná súdna žaloba, ktorá sa však vždy skončila bez procesu a rozsudku.
Do rozkrádania židovského majetku režim rafinovaným spôsobom zapojil prostredníctvom verejných dražieb aj značnú časť drobných ľudí. Na dražbách sa totiž výhodne predávali zvršky po deportovaných židovských obyvateľoch. Chudobní občania tu lacno nakupovali veci, ktoré boli pre nich predtým cenovo nedostupné (napr. koberce, nábytok a iné predmety každodennej potreby). Kupujúci nemuseli mať žiadne antisemitské predsudky, no po získaní dražobných predmetov sa prinajmenšom podvedome začali obávať, že pokiaľ by sa ich pôvodní majitelia vrátili, tak o svoj výhodný nákup prídu. Na túto strunu vcelku úspešne hrala aj antisemitská propaganda, ktorá obyvateľov strašila: Nedaj Bože, aby vojnu Nemec prehral. Všetci židia by prišli naspäť ; celá táto vojna je vojnou proti židovskému kapitálu. Plní sa na nich kliatba, že žiadali na Pilátovi smrť Kristovu. V podobnom duchu propaganda polemizovala aj s nariadeniami povstaleckej Slovenskej národnej rady, ktoré zrušili všetky protižidovské právne normy, vrátane arizačného procesu: Nuž teda, o tomto im išlo. Bolí ich hlava za tými židmi. Všetko je jasné, kde židia diktujú, tam je predovšetkým záujem na židoch. V záujme objektivity treba tiež povedať, že aj v protifašistických odbojových kruhoch sa našli jednotlivci, ktorí profitovali z arizácie a jej revíziu pripúšťali iba v prípade osôb, ktoré sa na úkor židov obohatili neoprávnene". Aj z tohto vidno, že chamtivosť po získaní cudzieho majetku, ktorá sa v rokoch 1939-1945 uskutočňovala pod názvom arizačného procesu zasiahla širokú škálu väčšinového obyvateľstva. Na druhej strane stovky a tisíce občanov odolali lákavej ponuke zbohatnúť na úkor židovských obyvateľov ktorým pomáhali pri záchrane ich holých životov.
Záverom ešte jedna poznámka : Na reflexiu arizácie zo strany väčšinového obyvateľstva sa nestačí pozerať, resp. ju kriticky reflektovať cez dobové javy a súvislosti z rokov 1939-1945. Arizačný proces totiž na celé desaťročia , vlastne až podnes negatívne poznamenal právne a morálne zmýšľanie a cítenie celej spoločnosti. Tá znova pasívne, niekedy azda aj so zadosťučinením pozerala na povojnové kolektívne odnímanie nielen majetku, ale aj politických, sociálnych, občianskych a ľudských práv menšín obyvateľstva iba preto, že ich príslušníci boli maďarskej, resp. nemeckej národnosti. Spoločnosť sa veľmi ľahko alebo aj zo strachu zmierila s takzvaným znárodňovacím procesom, ktorým štát okrádal svojich obyvateľov. Napokon aj masíve rozkrádanie štátu a nebývalá korupcia pod rúškom privatizácie svedčia o katastrofálnom právnom, občianskom a morálnom vedomí obyvateľstva. Nezačala u nás táto deštrukcia práve arizačným procesom? A ak áno, uvedomujeme si to dostatočne?