Naša pani Klára
K storočnici spisovateľky Kláry Jarunkovej
Patrila k zakladajúcim členkám Klubu nezávislých spisovateľov a spolu s Milanom Rúfusom, Petrom Karvašom, mladšími členmi Milanom Lasicom, Tomášom Janovicom či Pavlom Vilikovským boli celou literárnou obcou vnímaní ako osobnosti, ktoré už mali trvalé miesto v dejinách modernej slovenskej literatúry – a tvorivá autorská nezávislosť bola emblematickým znakom ich tvorby. 28. apríla by sa Klára Jarunková dožila storočnice a Slovenské pohľady si ju v čísle 4/1922 pripomenuli spomienkovými textami Otakara Kořínka, Tomáša Janovica, Ondreja Sliackeho a Márie Bátorovej i odbornými literárnovednými štúdiami Viliama Marčoka a Zuzany Stanislavovej. Jej literárny i ľudský profil dopĺňa aj môj rozhovor, ktorý som pripravil pre časopis o detskej literatúre Bibiana (č. 3/2002) k osemdesiatemu výročiu jej narodenia. Rozhovor vznikol z môjho čítania jej kníh, z poznania svetového ohlasu jej diela určeného mládeži a jedným z impulzov boli aj naše spoločné tvorivé pobyty v budmerickom spisovateľskom kaštieli. Tam, pri dlhých spoločných prechádzkach anglickým parkom a priľahlými pálffyovskými lesíkmi bola pre mňa pani Klárou.
V rubrike Patrili k nám sme sa rozhodli storočnicu Kláry Jarunkovej pripomenúť spomienkovým textom Márie Bátorovej a mojim rozhovorom v Bibiane.
Mária Bátorová: Panteón
Každý nosí v sebe svoj osobný panteón. V mojom má Klára Jarunková svoje významné miesto spojené a spojená je s dvoma udalosťami: Keď som konečne mohla nastúpiť po šiestich rokoch straníckeho zákazu (riadny konkurz prebehol v roku 1979) do ašpirantúry v Litárnovednom ústave SAV (1985), teda už v čase perestrojky, otvorili sa mi aj možnosti publikovať. Vychádzali prvé moje poviedky (Vranky v Romboide, Vetrolam a Hranica v Slovenských pohľadoch)a na popularizáciu prispôsobené štúdie, no nemala som knihu, na základe ktorej by som vstúpila do niektorého spisovateľského spolku. Do práve založeného diskusného a debatného elitného klubu slovenských spisovateľov ma oslovili jej spoluzakladatelia, kolegovia z ústavu Rudolf Chmel a Vladimír Petrík. Prijímala ma Klára Jarunková a vtedy som ju videla prvý raz naživo. Pýtala som sa jej, či musím mať na prijatie knihu (do starého zväzu bolo treba dve a, samozrejme, aj červenú – tretiu) a ona vyslovila celkom jednoducho a jednoznačne, ako to len ona vedela, pre mňa pamätnú vetu: „ Mne stačí, čo od vás čítam.“ Bol to obrovský kompliment a môj prvý klub sa mi stal nadlho spisovateľským domovom. Tam som počúvala, rozbiehala sa slobodne v diskusiách, celý klub sa podpísal za mňa, keď mi riaditeľ ústavu po troch rokoch prednášania na nemeckej Kolínskej univerzite pre principiálne postoje nepredĺžil zmluvu. Dodnes som členkou tohto klubu a neskôr som ho istý čas aj viedla.
Druhá spomienka sa viaže už na priateľstvo, ktoré mi Klára venovala. Ona si ma vlastne vybrala. Aj keď som nesedela za kartárskym stolíkom v salóne spisovateľského kaštieľa v Budmericiach, kde sme pravidelne trávili Silvestra a Veľkú noc, vždy ma stiahla na prechádzku a veľmi sme sa spriatelili, navštevovala nás aj v našom bratislavskom byte. Nezmienim sa teraz o našich rozhovoroch, boli priveľmi intímne a obojstranne úprimné. Máme spolu aj s rodinami krásne fotky, pamätám si, ako objavili s dcérou rozkvitnutú čerešňu, ktorá rástla akoby vo vzduchu, a tú mi musela ukázať... Keď sa rozprávame s Pavlom Taussigom, vždy príde reč aj na Kláru, s ktorou pracoval v Roháči. Zhodneme sa, že bola slobodný človek so zmyslom pre humor. V zbierke Už je v panteóne mojej pamäti medzi vzácnymi ľuďmi nášho kultúrneho života.
Vynášať zhlboka, podávať zľahka
(Rozhovor so spisovateľkou Klárou Jarunkovou)
Klára Jarunková (1922) si svojimi dielami Hrdinský zápisník, Jediná, Brat mlčanlivého Vlka, Pomstiteľ, Tulák, Tiché búrky, Čierny slnovrat získala trvalé miesto v dejinách modernej slovenskej literatúry. Jej diela vzbudili aj veľký medzinárodný ohlas, udelili jej za ne významné literárne ceny (Čestná listina IBBY, Cena Bancarellino nationale Italiana a Nemecká cena za literatúru knihe Brat mlčanlivého Vlka, Zápis na čestnú listinu H. CH. Andersena za Tuláka a ďalšie medzinárodné uznania). Klára Jarunková je najprekladanejšou slovenskou spisovateľkou.
ANTON BALÁŽ: Detstvo ste prežili v drsnom, ale nádhernom prostredí Horehronia. V podobnom prostredí pod „velebnou“ Poľanou, ste po maturite učili tri roky na detvianskych lazoch Korytárky. Tam ste dospeli k rozhodnutiu odísť študovať na filozofickú fakultu do Bratislavy?
KLÁRA JARUNKOVÁ: Akéže to boli roky na tých detvianskych lazoch? Nuž – krásne. Lúky husto zakvitnuté margarétkami a zvončekmi, škola nová, šesťtriedna, žiaci len o tri-štyri roky mladší odo mňa. Menších, napríklad prváčikov, kde sa vyžadovalo už hlbšie pedagogické umenie, som s gymnaziálnou maturitou učiť nemohla. I tak som tam vystupovala len pod prísnym dohľadom mojej staršej sestry, riadnej absolventky učiteľského ústavu. Áno, bolo to krásne spoznávanie ( zostavila so aj zborník korytárskych piesní), hoci po celé roky zatienené trpkosťou, že ma hneď po maturite nepustili z domu do Bratislavy, lebo som vraj bola primladá (ani celých osemnásť) na veľkomesto. Z toho vyplýva, že moje rozhodnutie ísť ďalej študovať nevzniklo na lazoch, že tam sa iba veľmi upevnilo. V záujme historickej pravdy však treba povedať, že šlo aj o tie grošíky, čo sme my dve najstaršie už mohli zarobiť aj pre troch mladších súrodencov, ktorí sa ešte len prebíjali nižšími školami. Tak trocha i preto som do Bratislavy prišla s trojročným meškaním. Tie roky na lazoch ostávajú až dodnes najnádhernejším zážitkom mojej mladosti.
A.B: Vaša prvá, hneď veľmi úspešná kniha Hrdinský zápisník (1960) vyšla v čase vášho novinárskeho pôsobenia v satirickom týždenníku Roháč. Čerpali ste nejaké podnety aj z tohto časopisu?
K.J: Ale nie. V Roháči sme sa zapodievala hlavne kritikou chýb a väčších či menších nešvárov a s tým môj Hrdinský zápisník nemal nič spoločné. Keď už však máme spomínať na jeho vznik, nuž Hrdinský zápisník prišiel na svet ako víťaz v literárnej súťaži Mladých liet, prvý raz po mnohých rokoch anonymnej. A ak si dobre pamätám, bola to aj anonymná súťaž nadlho posledná. Dúfam, že mi rozumiete: ceny sa v nej nemohli udeľovať na odporúčanie ÚV KSS alebo po inakšej vplyvnej známosti. Trvalo to síce len krátky, kratučký čas, no nebyť toho drobného záblesku slobody, ktovie či by som bola kedy vstúpila na spisovateľskú dráhu. (To však neberte vážne).
A.B: Prečo ste si za svoje novinárske pôsobisko vybrali práve Roháč? V 50. rokoch nebola satira preferovaným žánrom a bdelá cenzúra iste poriadne znepríjemňovala redakcii život.
K.J: Roháč som si ako pracovisko nevybrala, nemala som vtedy na výber. Bola som práve čerstvo vyhodená z rozhlasu za dvojhodinovú reláciu o zjednotení Ukrajiny s Ruskom. (Úplne neuvedomele, ba celkom pomýlene som čerpala z literárnych, a nie politických zdrojov). Už som teda vedela, čo je cenzúra, ale keď kolegyňa Julka Kurilová nahovorila „roháčovcov“, aby ma prijali, ešte som si neuvedomovala, že idem z dažďa pod odkvap. A predstavte si, dnes sa mi zdá, že pod tým odkvapom (čím myslím týždenné predvolávačky k cenzorom) bolo občas veľmi veselo. Naučili sme sa cenzorov účinne dobiehať, podstrkávali sme im do textov neuveriteľné provokácie (všeobecne sa tomu hovorilo „biely psíček“), oni na ne podľa očakávania skočili a od radosti niekedy prehliadli veci pre nás naozaj dôležité. Pravdaže, boli aj zážitky horšie: súdy, predvolania na miesta už až nebezpečné, vyhrážky, sankcie. Ale bolo to život, bola to robota, často tvrdá a my sme neraz skutočne uverili, že kritikou vymetáme ten večný Augiášov chliev. A tak som tam vydržala skoro tridsať rokov.
A.B: Vaša Jediná (1963) sa stala skutočným čitateľským bestsellerom a mimoriadne priaznivo ju prijala aj kritika. Dodnes je obľúbeným čítaním mladej generácie. Brat mlčanlivého Vlka a Tulák sú zasa knihy, v ktorých sa vraciate do prostredia, kde ste vyrástli. Nedominujú v nich lyrické obrazy slovenskej prírody, dôraz je na vnútorných, dramatických a ostro vykreslených osudoch ich chlapčenských hrdinov. Išlo v literárnej rovine o vedomý posun od lyrizovanej prózy, konkrétne Ondrejovej Zbojníckej mladosti? Aj vás v detstve fascinoval „malý zbojník“ Jerguš Lapin?
K.J: Myslím, že mi pri písaní nikdy nešlo o nejaký posun v literárnej rovine, nežiadalo sa mi polemizovať s tým, čo v literatúre bolo pred nami, nezaoberala som sa teóriou a moje poznanie minulosti bolo iba čitateľské, a teda aj neúplné. Ľuda Ondrejova som samozrejme čítala vo svojej dosť rannej mladosti, zaujal ma, aj potešil, ale Jerguša Lapina zo Zbojníckej mladosti som vždy považovala za chlapca z dôb minulých, ak už nie dávno odviatych. Aj čas, v ktorom žil, mi bol neznámy, minulý. Veru si ani neviem predstaviť, ako by Jerguš Lapin mohol žiť vo svete môjho Tuláka, Vlka alebo Pomstiteľa. Nemohol veru byť a tiež ani nebol mojim vzorom. Tak, a teraz môžem rozmýšľať o tom, akoby môj stále živý Tulák (nedávno znova vyšiel vo vydavateľstve Dilema) alebo Vlk žili v tomto dnešnom svete. Asi by sa museli riadne obracať.
A.B: V závere Tuláka rozprávač o svojom trinásťročnom hrdinovi hovorí: „ Keď za niečím idú, to nie je najhoršie, zle je, keď utekajú pred niečím“. Pre dnešné deti čoraz viac platí, že utekajú: pred školou, pred rodičmi, z detských domovov. Sledujete aj teraz svet dospievajúcich detí, to často bolestné vykročenie z istoty detstva do neistého, čoraz drsnejšieho sveta dospelých? Naposledy ste sa tejto témy dotkli v knihe Nízka oblačnosť.
K.J: Útek, ktorý spomína rozprávač (teda ja) v Tulákovi, má krutý znak vtedajších dejinných čias: nemožnosť návratu. Krok do úplného neznáma. Jeho motiváciou bolo takmer vždy zúfalstvo, dusná atmosfére, pocit ohrozenia – a dotýkalo sa to väčšinou dospelých ľudí. Ak sa však k takémuto kroku odhodlalo dieťa alebo nerozvážny primladý človek, následky mohli byť a často aj boli tragické. Dnes takýto fenomén úteku u nás už nejestvuje. Niet politických dôvodov, pre ktoré by sa ktokoľvek odkiaľkoľvek nemohol vrátiť do vlasti. (Pravdaže, okrem kriminálnikov). Každý môže chodiť, kade sa mu zachce, keď si vie na cestu zarobiť. Preto je neprípustné porovnávať tie minulé smutné úteky s banálnymi, často aj vydieračskými, niekoľko hodín či dní trvajúcimi „útekmi“ rozmaznaných alebo zlou výchovou či zlým príkladom narušených detí. Tento druh útekov, ak nesie tie znaky, ktoré v otázke spomínate, je zaiste vážnym spoločenským problémom. Je o vzájomnej dôvere v rodinách, o morálke, o etike, áno, aj o láske. Lebo aká čistá či, naopak, nečistá je atmosféra v spoločnosti, kde žijeme, taká je i živná pôda, v ktorej vyrastajú naše deti. S tou pravdou nepohne nijaký ideológ. Nám ostáva iba dúfať, že detské výčiny sú niekedy len prirodzenou, ľudstvom po tisícročia odskúšanou rebéliou pubertálnych rôčkov.
A. B: V bibliografii vašej knižnej tvorby (zostavovateľka Eva Cíferská) je zdokumentovaných 140 zahraničných vydaní vašich kníh. V slovenských literárnych pomeroch je to takmer neuveriteľný počet prekladov do cudzích jazykov: od angličtiny, nemčiny, taliančiny, ruštiny, až po faerčinu, turečtinu či mongolčinu. Brat mlčanlivého Vlka dosiahol 52 zahraničných vydaní a Jediná 36 vydaní. Viem, že túto otázku nemáte veľmi rada, ale predsa: ktorý preklad vám urobil najväčšiu radosť? A mali ste možnosť nejako si overiť kvalitu vašich prekladov?
K.J: Všetky preklady mojich kníh ma potešili. Všetky, tak ako prichádzali, boli pre mňa nielen uznaním, ale dodávali mi aj odvahu a chuť do ďalšej práce. A to veru nebolo málo v tých časoch temna. Niečo ako dobré svetelné signály z ďalekých svetov. A či som mala možnosť overiť si ich kvalitu? Áno, často som takú možnosť mala (ak pravda, nešlo o jazyky priveľmi exotické, lebo aj také knihy mám). A tiež prekladatelia ma navštevovali, keď prechádzali cez Československo, mnohé problémy sme si aj osobne vysvetlili. Zvlášť ma raz potešil poľský profesor, znalec prekladov zo slovenčiny do poľštiny. Cestou do Prahy na kongres mi ukázal zoznam najvyššej kvality týchto prekladov. Na prvom mieste sa skvelo meno mojej prekladateľky Cecylie Dmochovskej a tituly mojich kníh Jediná a Brat mlčanlivého Vlka, ktoré ona preložila. ( Veď aj každá z nich vo Varšave vyšla v troch vydaniach). Vždy, keď som mala možnosť dať si preklad overiť, urobila som to a potom napäto čakala, aké správy prídu. Väčšinou boli dobré... Keď mi z Ulanbátaru prišiel mongolský preklad môjho románu Stretnutie s nezvestným, bola som naozaj prekvapená. Rýchlo som však pochopila, prečo Mongoli práve túto knihu preložili. Nuž, odohráva sa v budhistickom Nepále. Prekladateľ, mongolský profesor, mi v liste oznámil meno českého profesora – znalca mongolčiny, ktorý mi môže môj mongolský preklad overiť v Orientálnom ústave v Prahe. Prekladateľ si bol zjavne svojou prácou istý. Nedala som si ju overiť... A ak už mám predsa len povedať, ktorý z prekladov ma najviac potešil, tak to bola Jediná vo faerštine. Prišli totiž ku mne z Faerských ostrovov presne v deň tridsiateho výročia od svojho prvého vydania na Slovensku.
A.B: V spomenutom bibliografickom prehľade ma prekvapilo množstvo prekladov vašich knižiek pre menšie deti. Knihy O jazýčku, ktorý vedel hovoriť, O psovi, ktorý mal chlapca, O Tomášovi, ktorý sa nebál tmy, O vtáčikovi, ktorý vedel tajomstvo, vyšli v 24 zahraničných vydaniach. Vychádzajú zväčša z reálneho života a reálneho prostredia. Dôležitú úlohu v nich hrá ľudské a medzigeneračné porozumenie, ale aj vnímavé sa vcítenie do „duší“ zvierat. Inšpirovalo vás k ním vaše detstvo, či váš vzťah k prírode?
K.J: K napísaniu týchto knižiek (je ich šesť) ma „inšpirovalo“ nič viac a nič menej ako túžba zotaviť sa z problémových dlhých próz o dospievaní, o životných komplikáciách a vôbec o takých situáciách v žití, ktoré bolo síce treba vynášať zhlboka, ale podávať zľahka. Keď som takú knihu dokončila, vždy sa mi zacnelo po svete inakšom, jasnoduchom a jasnom, a hneď som si taký svet vymyslela. A či sa už v ňom motal pes, vtáčik, kocúr, alebo premrznutý vlk, na tom veľmi nezáležalo. Žili si svoj zvierací, vôbec nie poľudštený svet a ja som sa pri písaní zotavovala. Tridsaťštyri strán a dosť, bodka. Znova do dlhej, ťažkej práce... Nuž, takto tie knihy vznikali: v malých prestávkach medzi veľkým písaním. A hoci som nikdy nemala tendenciu písať pre malé deti, stalo sa. Ten vtáčik z mojej knihy naozaj vedel tajomstvo. A vie ho každé zviera, každý živočích. Keby v tom našom potoku na Jergaloch raz prišla k brehu zlatá rybka a sľúbila mi splniť tri želania, chcela by som od nej, aby naučila zvieratá rozprávať. A ja by som ich potom vo dne v noci počúvala. To by boli príbehy! A druhé želanie by bolo, aby tie príbehy so mnou mohli počúvať všetky malé deti. To tretie želanie je – tajomstvo.
A.B: Časť vašich kníh ste napísali v budmerickom kaštieli. Sledoval som tam váš neobvyklý pracovný rytmus: často ste pracovali v noci – a takmer nikdy ste o tom, čo píšete, nehovorili.
K.J: Občas som naozaj písavala v noci, ale to len vtedy, keď sa mi videlo, že pripravovaný text by si žiadal trochu mystickej atmosféry alebo trocha smútku, alebo trocha tajomného šumu, alebo trocha básne... Dúfam, že čo tu hovorím, mi vážne neveríte! Písavala som v noci, keď sa mi večer nechcelo s písaním prestať. Nikdy som totiž nebola úspešný denný spáč a v noci som tiež spávala len ako myš na vreci, takže som sa musela naučiť s časom ako-tak hospodáriť. Ale verte mi, písať v noci je krásne! Človek sa cíti ako pán sveta, keď všetci ľudia drichmú v perinách a on si bdie, unášaný myšlienkami a sem-tam aj niečo vytvorí. Parádny pocit! A že som takmer nikdy nehovorila o tom, čo píšem, je pravda. Vždy som radšej počúvala.