Pamätná tabuľa Ivana Kraska v Klobukoch sa stala realitou
Pamätná tabuľa Ivana Kraska v Klobukoch, iniciovaná KNS, realizovaná Skalnou ružou a podporovaná LIC, sa stala realitou. Dňa 14. augusta 2021 ju odkryl veľvyslanec Slovenskej republiky v ČR pán Rastislav Káčer spolu so starostkou obce Klobuky pani Soňou Ottovou. Prítomná bola riaditeľka Slovenského inštitútu v Prahe Ľubica Krénová, delegácia z Kraskovho rodiska Lukovištia na čele s Jozefom Mitterom a ďalšie osobnosti. Nechýbal Vladimír Skalský, predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí a riaditeľ Slovenského domu v Prahe, ktorý je naším členom. Z ďalších členov KNS sa podujatia zúčastnili Judita Kaššovicová, Dana Podracká, Ján Zambor a Juraj Kuniak. Prví traja menovaní si pripravili krátke pásmo z tvorby Ivana Kraska. Juraj Kuniak, ktorý je zároveň predsedom občianskeho združenia Skalná ruža, predniesol hlavný prejav.
Vaša excelencia pán veľvyslanec, vážení prítomní,
vážené spoločenstvo priaznivcov Ivana Kraska!
Stretli sme sa pri odkrývaní pamätnej tabule zakladateľskej osobnosti modernej slovenskej poézie, básnika, ktorého dielo rezonuje v tvorbe rozličných generácií dodnes.
Ivan Krasko, tiež Janko Cigáň, občianskym menom Ján Botto, vzdialený príbuzný romantického básnika a štúrovca Jána Bottu, bol básnik, prozaik a prekladateľ. Venoval sa aj vedeckej práci ako chemik, historik a kunsthistorik. Po roku 1918 bol dlhý čas politikom. Získal tituly inžinier, doktor technických vied a národný umelec.
Narodil sa 12. júla 1876 v Lukovištiach na Gemeri. Po maturite na gymnáziu v rumunskom Brašove (1896) sa vrátil domov, kde pomáhal v podnikateľských aktivitách svojej rodine. V roku 1900 sa prihlásil na štúdium chemického inžinierstva v Prahe, ktoré úspešne ukončil v roku 1905. Ako študent aktívne pôsobil v spolku Detvan, ktorý v tom čase viedol Milan Rastislav Štefánik. Od konca septembra 1905 do polovice marca 1912 pracoval v Spoločnom cukrovare v Klobukoch ako chemik, potom ako technický inžinier a nakoniec ako technický adjunkt. V záverečnom vysvedčení o práci v podniku sa uvádza: „Pan inženýr Botto ve všech... stupních svého úřadování osvědčil se býti vždy naprosto spolehlivým, poctivým a pracovitým úředníkem, takže nikdy nižádným způsobem nezadal příčiny k té nejmenší nespokojenosti. Svým taktním vystupováním a svou mírnou a milou povahou získal přízně všech, kdož s ním v jakýkoli styk, ať úřední neb společenský přišli. / Pan inženýr Jan Botto opouští zdejší závod dobrovolně a sice z té příčiny, by věnoval síly své jinému odvětví průmyslu technické chemie...“ V rokoch 1912 – 1914 pracoval ako technický vedúci výroby v chemickej továrni v Slanom. Tam skonštruoval dva technicko-chemické aparáty, z ktorých prvý bol aj patentovaný; tretí vynález sa vzhľadom na vyhlásenie mobilizácie roku 1914, keď Krasko musel narukovať, nerealizoval. Po skončení vojny roku 1918 sa stal poslancom Národného zhromaždenia vzniknutej ČSR, neskôr senátorom. Vzhľadom na politický vývoj bol koncom októbra 1938 na vlastnú žiadosť penzionovaný. Žil najmä v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch, kde sa nachádza aj jeho pamätný dom. Zomrel 3. marca 1958 v Bratislave, pochovaný je v rodných Lukovištiach pri dedine Kraskovo.
Vráťme sa však do obce Klobuky, kde Ivan Krasko žil a pracoval v rokoch 1905 – 1912. V tomto období napísal zbierky básní Nox et solitudo (1909) a Verše (1912). Neskôr sa venoval písaniu poézie len ojedinele. Z tvorivého hľadiska je teda „klobucké obdobie“ básnika to najvýznamnejšie.
Dnešná slávnosť má pôvod pred piatimi rokmi, v podujatí nazvanom Misia Krasko, keď sme navštívili Klobuky a Slaný. Túto misiu s podporou Literárneho informačného centra organizoval Klub nezávislých spisovateľov s aktívnou účasťou vydavateľstva Skalná ruža. Vtedy sme sa s poetkou Danou Podrackou, básnikom Jánom Zamborom a výtvarníkom Jánom Kudličkom začali zaoberať myšlienkou realizácie pamätnej tabule Ivana Kraska.
Iniciátorom myšlienky bol Ján Zambor, ktorý sa už pred nami vydal po stopách básnika, keď pracoval na jeho monografii Vzlyky nahej duše. Povzbudení najprv naším verným a obetavým sprievodcom pánom Vladimírom Procházkom, potom aj pani starostkou Soňou Ottovou, začali sme rozmýšľať, ako myšlienku premeniť na čin. Obecný úrad v Klobukoch našu iniciatívu privítal a navrhol umiestniť tabuľu na svoju budovu. Koncepciu riešenia a keramickú mozaiku znázorňujúcu jeden z typických Kraskových symbolov „topole“ navrhol prof. Ján Kudlička. Text na tabuľu navrhol prof. Ján Zambor. Kompletnú realizáciu si zobrala na starosť Skalná ruža. Finančne projekt podporili KNS a Skalná ruža.
Ivan Krasko je najvýznamnejším básnikom slovenskej moderny a slovenského symbolizmu. Jeho novosť sa prejavuje v tom, že prišiel s poéziou, orientovanou na vnútornú problematiku človeka, venuje pozornosť záhadám ľudskej psychiky a bytia, dotýka sa aj temných, priepastných stránok ľudskej duše. Z francúzskych symbolistov má najbližšie k Paulovi Verlainovi, najmä princípom hudobnosti, obchádzania „krasomluvy“ a chápaním poézie ako výrazu duše a srdca. Vo vzťahu k českej poézii sú mu blízki modernistickí básnici Antonín Sova, Otakar Březina, Karel Hlaváček a z generácie vstupujúcej do literatúry okolo roku 1900 najmä Karel Toman, rodák z Kokovíc, s ktorým ho spájali priateľské vzťahy. Nemožno nespomenúť rezonancie s básnickým dielom Petra Bezruča.
Literárny fond na Slovensku udeľuje od roku 1955 Cenu Ivana Kraska za najlepší debut. Medzi nami sú prítomní viacerí nositelia tejto ceny. Najnovšie získala prestížne ocenenie Dominika Moravčíková, ktorej debut sme vydali v Skalnej ruži v roku 2020. To je príklad živého prepojenia Kraskovho mena s prítomnosťou, až k najmladšej básnickej generácii.
Zo zvetranej fasády odpadáva omietka, ale z Kraskovho mena čas ani 145 rokov od jeho narodenia nič neubral. Naopak – jeho meno znie ako dobré, overené logo. Vedie nás k zamysleniu, čo je to skutočná blízkosť. S úžasom si uvedomujeme, že prerastá do spriaznenosti – s Kraskom ako básnikom, ale cez neho aj medzi nami, Klobukmi, Slaným, Prahou, Bratislavou, Lukovišťami, atď..., pretože ako sa presviedčame práve teraz a tu, Ivan Krasko nás spája v rovine neobyčajného ľudského porozumenia.
Juraj Kuniak