Knihy smiechu a nezabúdania
Za Milanom Kunderom
V Paríži, ako 94-ročný, zomrel 11. júla 2023 spisovateľ Milan Kundera. Veľký svetový spisovateľ, dedič najlepších tradícií európskeho románu bol a zostane aj pre slovenskú literatúru natrvalo inšpirujúcim prozaikom. Aj pre mňa čítanie jeho poviedok, románov, esejí i divadelných hier bude veľkým intelektuálnym zážitkom. Keď som s literárnym vedcom Tiborom Žilkom pripravoval knihu rozhovorov Dar a bremeno dvojitej identity (vyšla LIC 2021), zhodli sme sa na tom, že jednu kapitolu venujeme jeho poviedkovej a románovej tvorbe. V knihe má názov Čítať Kunderu. Časť z rozsiahlej kapitoly, po vzájomnej dohode s prof. Žilkom, ako výraz pocty Kunderovmu literárnemu dielu, si môžete teraz prečítať.
Keď som v roku 1965 prišiel do Bratislavy študovať na filozofickú fakultu, práve vyšlo druhé vydanie Směšných lások s podtitulom Tri melancholické anekdoty a na vnútornom prebale knihy bol krátky rozhovor s ich autorom. Milan Kundera v ňom povedal, že poviedky písal v čase, keď pracoval na hre Majitelé klíču a cítil potrebu oslobodiť sa z rehole formálnych zákonov drámy a “tak vznikli tyhle tři povídky, které jsem měl o to raději, oč víc byly s to upevnit ve mně d u ch a n e v á ž n o s t i“. Práve ním zdôraznený duch nevážnosti potom dominuje aj v ďalších dvoch súboroch Směšných lások, ktorým zaujal i očaril i moju literárnu generáciu. Čím očaril Kundera teba ako čitateľa týchto poviedok i začínajúceho kritika v čase, keď duch nevážnosti bol v literatúre dosť vzácnym (aj nežiadaným) produktom?
Treba vychádzať z toho, že lyrika má dve základné podoby: buď prevažuje ódický alebo elegický princíp. Óda je velebenie, chválospev, v antike ospevuje výlučne iba Boha. Elégia vyviera zo smútku, bolestí, z nepríjemného zážitku. Kundera ako lyrik sa upínal na ódický princíp a jeho tvorba bola poznačená komunistickou ideológiou, ktorá nútila umelcov predkladať jednotný, zjednodušený, teda aj naivný pohľad na skutočnosť. Keď si to Kundera uvedomil, skoncoval so svojím lyrickým obdobím. Vyvrcholením jeho básnickej tvorby sú Monológy (1964), ktoré možno zaradiť k tzv. „bezobraznej poézii“, zbavenej atribútov lyrického textu (rým, básnické trópy, štylistické figúry). Na tento typ poézie sa v tých časoch našiel aj vhodný názov – poézia všedného dňa. A tu sa začína prerod básnika na prozaika, založený na kritickom odstupe od skutočnosti, čiže sa totálne rozchádza s ódickosťou a elegickosťou vo svojej tvorbe. Tento typ prózy v najčistejšej podobe reprezentuje J. Hašek so svojím Švejkom. V 60. rokoch medzi nanútenou predstavou o skutočnosti a jej reálnou podobou sme si to uvedomovali. Z toho pramení i Kunderov prechod k ironickému postoju, preto nutne musel skoncovať so svojou lyrickou ilúziou. Musíme ešte dodať, že v českej mentalite tento postoj vždy drieme, aby v plnej paráde mohol v priaznivých podmienkach prepuknúť. A prepukol naplno. Podľa jeho názoru je irónia perspektívou románu. Ale než sa k tomu dopracoval, vyskúšal ironický pohľad na skutočnosť vo svojich poviedkach...
Žiaľ, v slovenskej literatúre chýbal ten ironický nadhľad, ktorý dominuje v tvorbe M. Kunderu. Román Žert síce zobrazuje neľudskú podstatu komunistickej ideológie v praxi, ale v konečnom dôsledku všetko tu vychádza na smiech. (To, čo tu tvrdím, Kundera absolútne popiera. Vraj jemu ide vcelku o zobrazenie existencie, samotného bytia, nie o konkrétnu spoločenskú situáciu, čiže priamu kritiku prechmatov za socializmu.) Najpresvedčivejší komunista je v románe uväznený medzi tzv. triednymi nepriateľmi, ale je viac vystavený buzerácii ako ostatní pétépáci a napokon je utýraný k smrti. Isté zásady Kunderu prerastajú pritom do filozofických záverov. Pomsta napr. u neho vždy nadobúda smiešnu podobu, aj keď je namierená proti nositeľom ideológie. Príkladom je sexovanie Ludvíka s Helenou ako pomsta Zemánkovi, ktorý sa pred rokmi pričinil o jeho vyhodenie z univerzity. Zemánek však prichádza s mladou ženou na oslavy, čiže pomsta sa mení na akúsi pomoc, veď mu aspoň Helena nebude robiť výčitky. Popri tom autor stále pracuje s komikou sexu. Vyvrcholením románu je scénka, keď sklamaná Helena namiesto jedu prehltne preháňadlá a trápi sa na záchode. Tragika prechádza do absolútnej komiky. Podobný ironický postoj sa v tvorbe Jašíka, Mináča či Tažkého vôbec neobjavuje, ešte sem-tam u Bednára prebleskne nejaký vtip, až u mladšej generácie sa začína prejavovať tento postoj (P.Vilikovský, R. Sloboda, neskoršie A. Baláž, D. Kapitáňová). Podľa mňa okrem P. Vilikovského najďalej zašiel Rudo Sloboda pri zobrazení životných situácií z ironického hľadiska, myslím tu na jeho prvotinu Narcis, kde sa najmä časti, opisujúce ostravské prostredie prekypujú iróniou. Istá podobnosť medzi Kunderom a Slobodom vyplýva aj z toho, že obidvaja čerpali námet práve z Ostravy, ktorá bola akýmsi symbolom budovania socializmu a industrializačného ošiaľu...
Kundera do románu Žert nesituovalslovenské reálie, súčasťou príbehu sú ale dve slovenské postavy – a vyznievajú negatívne. V štúdii Novšia tvorba M. Kunderu v stredoeurópskom kontexte (je súčasťou knihy (Post) moderná literatúra a film, 2006) si týmto postavám venoval osobitnú pozornosť.
Dve spomenuté slovenské postavy sa objavujú aj vo filmovej podobe Žertu (1968), na scenári ktorého sa podieľal aj Kundera. Obidve sú negatívne: prvá z nich je členom komisie, ktorá sa schádza kvôli pohľadnici Ludvíka Jahna s textom: "Optimismus je opium lidstva. Zdravý duch páchne blbostí. Ať žije Trockij! Ludvík." Na tento text nadväzuje aj názov románu Žert. Slovenský predstaviteľ trojčlennej komisie je dogmatický ako ostatní, ničím sa od nich nelíši, iba jazykom. Podieľa sa na odsúdení hlavnej postavy románu - Ludvíka. To isté sa nedá povedať o primitívnom čatárovi, ktorý je prototypom nielen obmedzenca, ale reprezentuje aj tuposť a surovosť nevzdelaného, až hlúpeho predstaviteľa moci vo vojenskom prostredí. Slovenčina tu dostáva takpovediac nelichotivú funkciu: poddôstojník priam neľudsky zaobchádza so svojimi podriadenými, kričí na nich, dáva im nezmyselné úlohy. Zo slovenských „reálií“ sú známe aj vzťahy Dominika Tatarku a Milana Kunderu, o čom svedčia aj niektoré konkrétne pasáže v Tatarkovej knihe Písačky. Neznáma žena sa prihovorí autorovi v Prahe a vysvetľuje mu: "Mám vám odovzdať pozdrav od svojho profesora, vášho priateľa Milana Kunderu, ktorý mi písal. Prednáša, ako iste viete, na univerzite v Rennes - chváli si.". Napriek týmto kontaktom a pravdepodobne aj vzťahu k Slovensku sa vo svojom francúzskom exile vyhýba slovenským reáliám, vždy hovorí iba o českom národe, píše o českých mestách a ľuďoch bez akejkoľvek zmienky o Slovákoch a Slovensku. Možno predpokladať, že kvôli G. Husákovi a jeho normalizačným praktikám trošku zanevrel na východnú časť niekdajšej československej republiky. Alebo sa vyhýba zosmiešneniu Slovenska?
Po Kunderovej emigrácii, zrejme aj skôr, sa jeho knihy siahli z verejných knižníc aj na Slovensku. V Univerzitnej knižnici v Bratislave, zrejme len nedopatrením, zostala čitateľsky dostupná jeho esej z roku 1960 Umění románu. Cesta Vladislava Vančuru za veľkou epikou. Hneď a na dosť dlho som si ju požičal a pod jej vplyvom som prečítal celé Vančurovo dielo: romány Pole orná a válečná, PekařJanMarhoul, poviedkové Rozmarné léto, dokonca i jeho detské knižky. A stále som sa v Kunderovej eseji vracal k jeho teoretickým úvahám o umení románu, kde už pri Vančurovi skúmal, ako čeliť kríze európskeho románu a aké postupy zvoliť pri obnove veľkej románovej epiky, aby bola „zároveň moderní a zároveň klasická“. Sám sa túto dilemu snažil riešiť vo svojich románoch. Vedel som zároveň, že v exile Kundera ďalej pokračoval vo svojich úvahách o umení románu a nakoniec vyšli v roku 1985 aj knižnej podobe. Samozrejme, ako všetko, čo Kundera po odchode do Francúzska napísal, bolo u nás nedostupné. A nevyšli ani po roku 1990. Preto keď som na Medzinárodnom knižnom veľtrhu v Budapešti v roku 2003 zistil, že v Maďarsku majú preloženého celého Kunderu, vrátane Umenia románu (L ´artduroman, 1984), hlboko som ľutoval, že neviem po maďarsky! Ty týmto jazykovým mínusom samozrejme netrpíš a viem, že Kunderovo Umenie románu (A regény művészete) je súčasťou tvojej bohatej kunderovskej knižnice. Priblíž aspoň niečo z toho, čo ťa nielen zaujalo, ale mohlo byť ešte pôsobiť inšpirujúco aj na jedného starnúceho románopisca ...
K strednej Európe sa Kundera hlási aj s autormi, ktorí ho najviac ovplyvnili – Robert Musil, Hermann Broch a Witold Gombrowicz. Spája ich vraj nedôvera k tomu, čo André Malraux nazýva „lyrickými ilúziami“. Ale nadovšetko si cení Franza Kafku. Ten napokon skoncoval aj so samotnou realitou v texte. Ešte presnejšie: dej z jeho prózy sa nedá ukotviť v skutočnom živote. Ako na to poukazuje autor francúzskej monografie o Kunderovi - Jean-Dominique Brierre, Kafka stojí na križovatke troch kultúr: nemeckej (skrz jazyk), českej (skrz literárnej tradície) a židovskej (skrz citovosť). Mal som možnosť spoznať Kunderove eseje z kníh, ktoré vyšli v maďarčine pod názvom A regény művészete (1992, Umění románu) a Elárult tesztamentumok (1994, Zrazené testamenty). Obidve boli pre mňa vzácnym podkladom pri výklade románu na prednáškach pre študentov. Predovšetkým sa kriticky vyjadruje o psychologickom románe, lebo v súčasnosti determinujú človeka vonkajšie okolnosti. Spisovateľ musí byť v románe prítomný so svojimi myšlienkami, názormi. Natomu slúžia časti, ktoré autor rozvíja vo svojom diele o samotnej téme. Ešte presnejšie: linearita deja sa má neustále prerušovať esejistickým časťami textu. Román sa má teda tvoriť výkladom témy a pútavým vykreslením deja. Román založený iba na deji odmieta, s tým zároveň aj časovú následnosť. Odbočenia od hlavnej línie deja sú nutné, ale všetko, čo je v texte prítomné, samotná téma zjednocuje. Téma je podľa neho existenciálne kladenie otázok. Samotné otázky sú dané v tzv. kľúčových slovách, z toho vychádza, že román stmeľujú do ucelenej štruktúry práve tematické lexémy. V románe Nesnesitelná lehkost bytí sú to: tiaž, ľahkosť, duša, telo, Veľký Pochod, hovno, gýč, solidarita, závrat, sila, slabosť. Príklad na prerývaný dej je práve výklad gýču, ktorý definuje ako úplné popretia hovna. Treba to chápať tak, že gýč sa zameriava na to, čo je bezbolestné, pekné, radostné, bezproblémové. Popri téme veľkú úlohu hrajú v texte motívy. Motív je takým prvkom témy, ktorý sa v rozličných súvislostiach neustále opakuje v texte. U neho sú častými motívmi prvky z hudobných skladieb, čo je dané tým, že Kundera disponuje s nadpriemernými poznatkami o hudbe. Popri úvahách o románe veľmi ma oslovili aj jeho úvahy o emigrácii. Nostalgiu za domovom nepokladá za najťažšie bremeno, ale predovšetkým odcudzenosť (nem. Entfremdung). To, čo nám bolo blízke, sa stáva cudzím. V prípade prijímajúcej krajiny zase to, čo bolo pôvodne pre nás cudzie, sa postupne stáva blízkym. Sotva dnes niekto pochybuje o tom, že mnohí spisovatelia 20. storočia vytvorili svoje známe diela ako zbehovia, vyhnanci či domáci disidenti. Pod vplyvom multikultúrnosti a týchto skúseností vytvorilM. Kundera dielo Nevědomost. Tieto úvahy a román sú mi blízke vďaka mojej dvojitej identite. Môj život totiž prebiehal v neustálej oscilácii medzi dvoma kultúrami a jazykmi. Bohu vďaka!
Skutočnú svetovú slávu si Milan Kundera získal po vydaní románu Nesnesitelná lehkost bytí. Vo francúzskom preklade vyšiel v roku 1984, o rok neskôr v Škvoreckého exilovom nakladateľstve v Kanade v českej pôvodine. Čoskoro sa v Čechách i na Slovensku rozšíril ako samizdat – mne časť dosť nečitateľnej kópie požičal v roku 1987 Peter Karvaš. (Len kvôli historickej presnosti uvediem, že Karvaš mi požičal aj rovnako zle čitateľnú kópiu Tatarkových Písačiek). V knižnej podobe vyšiel román v Čechách až v roku 2006. Sústreďme sa ale na tvoje stretnutia s Nesnesitelou lehkostí bytí.
Prvýkrát som román čítal v poľštine, vyšlo to v samizdate a priniesol ho zo služobnej cesty do Nitry kolega z ústavu L. Plesník. Potom nám román venovala jeho prekladateľka do maďarčiny Klára Körtvélyessy, pochádzajúca z Prešova. Na základnej škole bola spolužiačkou Marty a raz nás v Budapešti pozvala na návštevu. Porozprávala nám zaujímavé historky o Kunderovi a ukázala nám aj listy od neho. Tento román vyšiel v maďarčine už v roku 1994 vo vydavateľstve Európa. Spolupráca s Kunderom však nie je jednoduchá, lebo pri prekladaní všetko kontroluje. Raz museli naklusať aj s riaditeľom vydavateľstva do Paríža aj s prekladom záložky, lebo maďarčinu neovláda, ale bol zvedavý na jej obsah. Až o 12 rokov neskoršie vyšiel tento román aj v češtine v Brne s doslovom Květoslava Chvatíka a s poznámkami samotného autora. V poznámkach píše, že podľa fabuly románu bol nakrútený americký film, ktorý „má s duchem románu i s duchem jeho postav pramálo společného“. K tomu dodáva v zátvorke, že po tejto skúsenosti nepovoľuje už žiadne adaptácie svojich románov či noviel. Z môjho hľadiska je to román, ktorý je najlepším umeleckým spracovaním sovietskej okupácie v roku 1968 a popri románe Žert aj najvýstižnejším odhalením podstaty totalitného systému sovietskeho typu. Aj v príspevku, ktorý som predniesol na spomenutej kunderovskej konferencii v Brne som uviedol, že sa dá ťažko natočiť umelecky presvedčivý film o totalite, pokiaľ s ňou tvorcovia nemajú žiadne skúsenosti. To bol aj prípad filmovej podoby Nesnesitelnej lehkosti bytí.
V citovanej štúdii Novšia tvorba v stredoeurópskom kontexte si v úvode napísal: „Milan Kundera, najvýznamnejšia literárna osobnosť českej alebo českej a slovenskej literatúry, kritik a parodizátor stredoeurópskych pomerov, sa sám pričinil o ďalšiu absurditu tohto regiónu. Jeho novšie romány možno čítať v rozličných jazykoch, iba do češtiny nie sú a nesmú byť preložené, a teda ani pre slovenského čitateľa nie sú dostupné. Ale možno ich prečítať v maďarčine“. Ide o romány Totožnosť a Nevědomost, ktoré sa aj z hľadiska novej žánrovej podoby považujú za prelomové. Ty ich poznáš z prekladov do maďarčiny a v štúdii aj o nich píšeš. Aspoň stručne si ich priblížme.
Aj keď s oneskorením, ale postupne povychádzali Kunderove romány aj v češtine. Ja som mal iba tú výhodu, že som ich mohol čítať skôr. Román Nevědomost ma oslovil vďaka téme. Hlavnými postavami sú Irena a Jozef - ona prichádza domov z Francúzska, on z Dánska. Kunderu zaujíma dotyk emigrantov po mnohých rokoch s rodnou hrudou. Na úrovni témy aj tu ide o rozličné chápanie pojmov (slov), ako to už autor vyskúšal v románe Nesnesitelná lehkost bytí. Nedorozumenia, nepochopené slová vyplývajú z toho, že každý chce niečo iné, alebo ten istý pojem pre každého má celkom iný význam. Celé dielo má travestujúci charakter, založený na zosmiešnení takej vážnej veci, akou je emigrácia. Vážnosť témy autor prenáša do pólu komickosti, namiesto dojemného stretnutia Ireny so svojimi známymi a spolužiačkami, dochádza k vážnemu nedorozumeniu medzi nimi hneď na začiatku stretnutia. Prevláda tu travestia vznešeného, vysokého. Na stretnutie s priateľkami Irena prináša so sebou 12 fliaš vína bordeaux. Je odmietnutá: jej priateľky pijú neustále iba pivo a odmietajú prejsť na kvalitné víno. Nepochopené slová, odmietnuté víno ako znak cudzieho elementu v domácej spoločnosti. Irenina a Jozefova cudzota v českom prostredí sa prejavuje v mnohých konkrétnych situáciách.
V roku 2013 vyšiel Kunderov nateraz posledný román La fetedel´ insignifiance a autor prvýkrát netrval na tom, že sám musí pripraviť aj jeho český preklad. A ďalšie čitateľské prekvapenie: román zároveň vyšiel aj v slovenskom preklade Eleny Flaškovej pod názvom Sviatok bezvýznamnosti. Čítať prvýkrát Kunderu v slovenskom preklade, už to vzbudí pozornosť. Ale odhliadnuc od toho, zrejme si pri čítaní tohto útleho dielka opäť poznal „starého dobrého Milana Kunderu“.
V tejto Kunderovej próze sa v rovine deja takmer nič nestane, je to román akoby bezdejový alebo s okliešteným dejom. Tematickým jadrom románu sú štyria priatelia: Alain, Ramon, Charles, Caliban, ku ktorým sa pridáva ako aj ďalšia postava - D’Ardelo, niekdajší Ramonov kolega. Ide o postavy s trochu neznámou identitou, lebo nevieme nič o ich prehistórii, príjemca sa nedozvie takmer nič o ich predchádzajúcej existencii. Postavy nie sú zaradené do širších spoločenských súvislostí, vynárajú sa bez presnejšieho vykreslenia ich charakteru či identity. V Kunderovom románe bez deja iba jeho úvahy sú zaujímavé. Vkladá do textu aj vzťah medzi Stalinom a Kalininom. Pre mňa je Kalinin zaujímavý aj tým, že som si kedysi v Mičurinsku sadol do kresla, kde roky predo mnou sedel práve Kalinin, bezvýznamný človiečik, predseda Prezídia Najvyššieho sovietu, ktorý na pokyn Stalina podpisoval všetky rozsudky smrti, ale bol totálne nesamostatný. V Kunderovom románe sa dozvieme o ňom, že mal problémy s prostatou a chodil cikať aj vtedy, keď mal prejav. Ale práve preto k nemu prejavoval Stalin istú ľútosť a pomenoval podľa neho pruské mesto Königsbergna Kaliningrad. Mesto, kde pôsobil Emanuel Kant, tu žila aj Hannah Arendtová, významná filozofka. Keďže Kalinin verne slúžil Stalinovi, jeho meno sa zachovalo v názve významného mesta. Stalin si v tých časoch všetko mohol dovoliť, robil si, čo sa mu zachcelo. Vďaka nepretržitému cikaniu sa meno bezvýznamného človiečika dlho zachovalo v názve mesta Kaliningrad, aby sa Emmanuel Kant obracal v hrobe nad takou nehoráznosťou! Takže duch irónie silno vanie aj z tohto nového, azda ešte nie posledného Kunderovho diela.
Rovnako v roku 2020 vyšla v češtine kniha Jana Nováka Kundera. Český život a tvorba, vzbudila nielen veľký čitateľský ohlas, ale aj veľmi kontroverzné kritické prijatie. Obaja sme sa tiež do knihy inak uznávaného autora literárnych biografií začítali. Ja som zistil, že Novák vytvoril akýsi Kunderov životný negatív plný ľudských zlyhaní, „vykrádania“ životných príbehov spolužiakov a priateľov, pohŕdavého a znevažujúceho vzťahu k svojim početným milenkám (prvou z nich bola Slovenka Monika Gajdošová, jeho spolužiačka na FAMU v Prahe)...
,Novákova kniha o Kunderovi je napísaná tendenčne, rozsahom je predimenzovaná. Najmä jeho interpretácie konkrétnych diel sa mi zdajú prebytočné, niekedy mám dojem, akoby by som čítal bakalársku prácu. Tento spôsob interpretácie v pedagogickej praxi voláme obsahizmom. Akoby autor všetko chcel napratať do tejto knižky o Kunderovi. To je jedna stránka veci. Tá druhá spočíva v tom, že Kunderu tu deklasuje na komunistického tvora, ktorý je obvinený za udavačstvo bez prihliadnutia na atmosféru 50. rokov v Československu. Ide tu o Miroslava Dvořáčka, ktorý sa s istými úlohami vrátil z Nemecka do Prahy, bol zaistený štátnou bezpečnosťou a odsúdený na 22 rokov. Prípad z marca 1950 hodnotí Jean-DominiqueBrierre vo svojej monografii o Kunderovi prijateľnejšie a hodnovernejšie. Ide mu skôr o senzáciu, než o vystihnutie pravej podstaty Kunderovho prínosu do svetovej literatúry, ktorá je podložená práve skúsenosťami z totality sovietskeho typu a jej zosmiešnenia, ironického zobrazenia. Autenticita kreovala z Kunderu autora, ktorého si prisvojila i francúzska literatúra. Ale zostal naďalej aj Stredoeurópanom, veď kto už lepšie vystihol naše pocity v období normalizácie ako on vo svojej eseji Únos západu.
Takto sme teda s Tiborom Žilkom čítali dielo Milana Kunderu. On sám o svojom prístupe k písaniu v roku 1983 pre ParisReview povedal: „Mojou celoživotnou ambíciou bolo spojiť najvážnejšie otázky s maximálnou ľahkosťou formy. Kombinácia ľahkomyseľnej formy a vážnej témy okamžite odhaľuje pravdu o našich drámach (takých, ktoré sa odohrávajú v našich posteliach, ako aj tých, ktoré hráme na veľkej scéne dejín) a ich hroznej bezvýznamnosti. Zažívame neznesiteľnú ľahkosť bytia.“
Hoci podstatnú časť života prežil v exile vo Francúzsku, Milan Kundera si želal, aby bol pochovaný v rodnom Brne. V roku 2019 mu vrátili české občianstvo a v roku 2021 mu v Čechách udelili prestížnu Cenu Franza Kafku.
P.S. Keď mi klubový kolega, prof. Ladislav Šimon venoval svoju básnickú zbierku Oblúky (Literárna nadácia Studňa, 2016), osobitne ma zaujala báseň Scéna z dávnej minulosti. A teraz som si ju znova prečítal. Prečítajte si báseň aj vy, milí kolegovia – v jej originálnej knižnej podobe.
Anton Baláž
