Štefan
Kuzma: Šepot
Žilina,
Georg 2016
Svojej dvanástej zbierke dal Štefan Kuzma názov šepot. Od roku
2009, kedy sa po prvýkrát predstavil ako básnik zbierkou Mlčanie nepokoja,
publikoval knihy básní Prienik do ticha, Blázniví anjeli, Posúvanie hrany, Krehká
bublina, prelet, do zbla, tvár (ne)videného, rukojemník vody, cena studne,
naveky – a plodom jeho tvorivého
nepokoja je najnovšia zbierka šepot. V doslove k nej Milan Richter
uvádza, že názvy Kuzmových zbierok
prezrádzajú dôraz na isté témy, motívy a napriek tejto tematickej rozmanitostí
má čitateľ pocit, že „tento básnik po celý svoj tvorivý život píše iba jednu
knihu. Lyrický subjekt sa v jeho básňach nemení, ba často sa nám zdá, že
rovnaký je i spôsob jeho prítomnosti v istej situácii, v istom príbehu,
v istom očarení realitou, či snovou predstavou, ale tiež v prijímaní
úderov, ktoré mu uštedruje život. Nikdy to však nie je opakovanie – je to
zakaždým posun...“
Aj novú básnická zbierku sprevádza autor svojimi
fotografiami, ktoré zväčša vznikli počas jeho ciest a mnohé z nich
podnietili sa stali i zdrojom jeho básnickej inšpirácie.
Prinášame ukážku symbiózy autorovej slovno-obrazovej
inšpirácie a dve samostatné básne . Aspoň na chvíľu sa tak ponorme do
dobre počuteľného šepotu básnika
a klubového kolegu Štefana Kuzmu.
klaun
ospalému klaunovi
nadránom ušla cvičená myš
roky s ňou driemal v klietke vedľa leva
a menil ho na pradúcu mačku
len čo mu myš vliezla do roztvorenej tlamy
(zakaždým potlesk
nepokojná noc
úzkostná obava z dlhého dňa
že dravý lev mu zožerie cvičenú myš)
klaun až teraz
pri diere kde sa stratila
zaspal bez strachu
snívalo sa mu o novom čísle
že diera kde sa mu myš skryla
je v divom oku leva
a to si vkladá do prázdneho vrecka
obyčajný útek myši
a klaun už vidí novú manéž
nad ňou nové šapito
a naokolo celkom nový svet
v sebe sme klaunom každý
vôňa vareného vína
decembrový dážď chladil kosti
sivé svitanie skicovalo mraky
boli v nich tvoje slová
boľavý pocit vyspievaných piesní
bola v nich tvoja uzimená tvár
kdesi sa roztrhla snivá niť
dávam a beriem
aj ty si sa vysmiala starým hrám
vlnenie klesá čoraz nižšie
nezastavilo ho ticho ani priatelia
rozryté polia zatiaľ ešte pili
zunenie vzdialenej rieky
mi lepilo zmysly a zreteľná
(pred návratom z blát)
bola iba vôňa vareného vína
toho z našich čias
keď sme sa ešte k sebe túlili