Za Lacom Ballekom
(2. 4. 1941 - 15. 4. 2014)
Bolo to 25. októbra 2013. Vtedy som sa naposledy stretol s Lacom Ballekom. Šahanské gymnáziá - slovenské i maďarské - oslavovali 100. výročie vzniku. V súčasnosti najznámejší Šahan ako absolvent slovenského gymnázia možno naposledy vystupoval na verejnosti s krásnym, rétoricky dokonalým prejavom, plným emócií, vzdávaním vďaky za nezabudnuteľné študentské roky a holdu svojskej atmosfére mestečka na hranici. Nevyzeral dobre, aj spomínal, že nie je zdravý, ale jeho slová ožiarili veľkú sálu bývalého župného domu. Priam esteticky a umelecky pôsobilo jeho vystúpenie. A potom sme sa stretli znovu v štvorici ako bývalí spolužiaci. O literatúre nepadlo ani slovo. Šahania staršej generácie pri takýchto stretnutiach majú iba jednu tému. Spomienky na mladé roky sa vždy točia okolo futbalovej lopty. Ani v ten októbrový deň to nebolo inak.
Dojem z jeho vychudnutej tváre neveštilo nič dobré. A o necelý polrok prišla televíznym kanálom smutná správa: významný slovenský spisovateľ Ladislav Ballek skonal 15. apríla 2014. Skonal autor, ktorý nesmierne miloval mesto, v ktorom vyrastal a maturoval.
(2. 4. 1941 - 15. 4. 2014)
Bolo to 25. októbra 2013. Vtedy som sa naposledy stretol s Lacom Ballekom. Šahanské gymnáziá - slovenské i maďarské - oslavovali 100. výročie vzniku. V súčasnosti najznámejší Šahan ako absolvent slovenského gymnázia možno naposledy vystupoval na verejnosti s krásnym, rétoricky dokonalým prejavom, plným emócií, vzdávaním vďaky za nezabudnuteľné študentské roky a holdu svojskej atmosfére mestečka na hranici. Nevyzeral dobre, aj spomínal, že nie je zdravý, ale jeho slová ožiarili veľkú sálu bývalého župného domu. Priam esteticky a umelecky pôsobilo jeho vystúpenie. A potom sme sa stretli znovu v štvorici ako bývalí spolužiaci. O literatúre nepadlo ani slovo. Šahania staršej generácie pri takýchto stretnutiach majú iba jednu tému. Spomienky na mladé roky sa vždy točia okolo futbalovej lopty. Ani v ten októbrový deň to nebolo inak.
Dojem z jeho vychudnutej tváre neveštilo nič dobré. A o necelý polrok prišla televíznym kanálom smutná správa: významný slovenský spisovateľ Ladislav Ballek skonal 15. apríla 2014. Skonal autor, ktorý nesmierne miloval mesto, v ktorom vyrastal a maturoval.
Do literatúry ho uviedol pod názvom Palánk. Dnes už legendárny Palánk je nielen konkrétne mestečko na hraniciach, ale sčasti aj výplodom jeho autorskej fantázie. Odohrávajú sa tu príbehy povojnového obdobia, keď sa všetko obnovovalo, začínalo akoby znovu žiť. Spisovateľ, obdarený nadpriemernou pamäťou, dokázal v detailoch a príbehmi priblížiť toto obdobie. Nebol iba kronikárom, ale hlavne oživovateľom prostredia a ľudí, žijúcich na pomedzí dvoch kultúr. Jeho postavy mali svoje prototypy, vzory, ktoré sme my, domorodci, poznali aj osobne, ale boli v značnej miere pretvorené a dotvorené. Odišiel spomedzi nás autor, ktorý mal hlbší vzťah k mestu pri Ipli, ako väčšina jeho obyvateľov. Celý svoj tvorivý život pestoval kult južného neba. Ako spisovateľ dokázal vytvoriť ucelený obraz o tomto mestečku, lebo bol umelcom s nevšedným rozprávačským talentom.
Odišiel navždy majster slova, ktorého život bol mnohostranný a pestrý. Bol učiteľom, redaktorom novín, ale aj vydavateľstva, tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, ale aj prednášateľom na vysokej škole. Všade a vždy však odvádzal dokonalý a precízny výkon. Spomínam si: v roku 1991 stratil miesto v Bratislave a pomohol som mu, aby prednášal na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Nitre. Jeho prednášky mali ohlas, študenti si ho hneď obľúbili. Bol takpovediac v každej situácii majstrom slova. Vedel očariť formuláciou myšlienok, originálnymi postrehmi, pekným prejavom. Ale nešlo mu vždy iba o lacnú popularitu. V roku 1992 ako poslanec parlamentu predniesol prejav, ktorý spochybnil politický ošiaľ pripravujúci pôdu na vznik na samostatnej Slovenskej republiky. Jasne argumentoval: súhlasil by som s rozdelením republiky, ak by k tomu predchádzalo referendum a väčšina by sa vyjadrila za samostatnosť. Spomínam si: uchádzal sa aj o prezidentské kreslo, ale neuspel. Jeho prejav aj vtedy presvedčil, ale ako to u nás býva zvykom - tí lepší to nemajú na ružiach ustlané. Prezidentom sa nestal, ale čoskoro bol vymenovaný za veľvyslanca Slovenska v Českej republike. Aj túto prácu vykonával zodpovedne a veľmi dôkladne. V Prahe bol uznávaným diplomatom, šíriteľom slovenskej kultúry. Mentálne bol založený podávať dokonalé výkony v každej sitácii, ktorú si zvolil alebo na ktorú ho nominovali iní.
Tesne pre Veľkou nocou odišiel navždy. Vybral sa do palánskeho neba za inými velikánmi tohto mesta. Či je to Ľudovít Winter, rodák zo Šiah a budovateľ, ba dlho aj majiteľ piešťanských kúpeľov, alebo Alojz Sokol (maď. Szokoly Alajos), držiteľ bronzovej medaily v behu na 100 m z aténskej olympiády v roku 1896. Patrí k nim aj Ferdinand Daučík, futbalista a tréner, ktorý položil základy veľkej slávy Slovana Bratislava a neskoršie FC Barcelona. L. Ballek sa radí k nim, ale ich prekonáva svojím obdivom k tomu kraju, južanskému prostrediu. Vďaka tomu Palánk takpovediac primaľoval na literárnu mapu.
Odišiel spomedzi nás najväčší Palánčan. Jeho životné dielo však zostáva klenotom slovenskej literatúry. Román Pomocník z palánskeho prostredia patrí k vrcholom stredoeurópskej prózy. Odišiel do nenávratna, ale zanechal dielo, ktoré pretrváva a bude naďalej vzácnou lektúrou aj pre mladšie generácie. Žil 73 rokov a 13 dní. Česť jeho pamiatke!
Odišiel navždy majster slova, ktorého život bol mnohostranný a pestrý. Bol učiteľom, redaktorom novín, ale aj vydavateľstva, tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, ale aj prednášateľom na vysokej škole. Všade a vždy však odvádzal dokonalý a precízny výkon. Spomínam si: v roku 1991 stratil miesto v Bratislave a pomohol som mu, aby prednášal na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Nitre. Jeho prednášky mali ohlas, študenti si ho hneď obľúbili. Bol takpovediac v každej situácii majstrom slova. Vedel očariť formuláciou myšlienok, originálnymi postrehmi, pekným prejavom. Ale nešlo mu vždy iba o lacnú popularitu. V roku 1992 ako poslanec parlamentu predniesol prejav, ktorý spochybnil politický ošiaľ pripravujúci pôdu na vznik na samostatnej Slovenskej republiky. Jasne argumentoval: súhlasil by som s rozdelením republiky, ak by k tomu predchádzalo referendum a väčšina by sa vyjadrila za samostatnosť. Spomínam si: uchádzal sa aj o prezidentské kreslo, ale neuspel. Jeho prejav aj vtedy presvedčil, ale ako to u nás býva zvykom - tí lepší to nemajú na ružiach ustlané. Prezidentom sa nestal, ale čoskoro bol vymenovaný za veľvyslanca Slovenska v Českej republike. Aj túto prácu vykonával zodpovedne a veľmi dôkladne. V Prahe bol uznávaným diplomatom, šíriteľom slovenskej kultúry. Mentálne bol založený podávať dokonalé výkony v každej sitácii, ktorú si zvolil alebo na ktorú ho nominovali iní.
Tesne pre Veľkou nocou odišiel navždy. Vybral sa do palánskeho neba za inými velikánmi tohto mesta. Či je to Ľudovít Winter, rodák zo Šiah a budovateľ, ba dlho aj majiteľ piešťanských kúpeľov, alebo Alojz Sokol (maď. Szokoly Alajos), držiteľ bronzovej medaily v behu na 100 m z aténskej olympiády v roku 1896. Patrí k nim aj Ferdinand Daučík, futbalista a tréner, ktorý položil základy veľkej slávy Slovana Bratislava a neskoršie FC Barcelona. L. Ballek sa radí k nim, ale ich prekonáva svojím obdivom k tomu kraju, južanskému prostrediu. Vďaka tomu Palánk takpovediac primaľoval na literárnu mapu.
Odišiel spomedzi nás najväčší Palánčan. Jeho životné dielo však zostáva klenotom slovenskej literatúry. Román Pomocník z palánskeho prostredia patrí k vrcholom stredoeurópskej prózy. Odišiel do nenávratna, ale zanechal dielo, ktoré pretrváva a bude naďalej vzácnou lektúrou aj pre mladšie generácie. Žil 73 rokov a 13 dní. Česť jeho pamiatke!
Trenčianske Teplice 2. 5. 2014 Tibor Žilka
Neodchádzať dvakrát
Na otázku, ako je dnes mŕtvym na svete, znie podľa nás objektívna odpoveď: nie najlepšie. Skôr horšie ako kedykoľvek predtým. Veľmi často platí: Zíde z očí, zíde z mysle. Neúcta mrzí najväčšmi pri osobnostiach zo všetkých druhov ľudskej činnosti, pravdaže aj z oblasti literatúry, ktoré počas svojho života "vyorali hlbšiu brázdu" a zanechali pre spoločnosť trvalé vklady.
Klub nezávislých spisovateľov ochudobnel od svojho vzniku o celý tucet autorov, ktorí patria u nás medzi najvýznamnejších či bezpochyby významných tvorcov. Ich odchody znamenajú citeľnú stratu pre slovenskú literatúru. Aj svojich čitateľov opustili Štefan Žáry, Hana Ponická, Klára Jarunková, Viera Prokešová, Vladimír Babnič, Ján Johanides, Milan Rúfus, Štefan Drug, Milan Jurčo, Karol Tomiš, Tomáš Štrauss, Ladislav Ballek. Vítam preto iniciatívu vedenia nášho klubu v rámci svojich publikačných možností napomáhať tomu, aby fyzický odchod tvorcu, ktorý zanechal po sebe značné umelecké a duchovné kvality, nebol odchodom do zabudnutia, najmä ak by tento bol ľudsky a spoločensky neprimeraný a nespravodlivý.
Domáca kultúra a jej profesionálne inštitúcie môžu a majú svojimi prostriedkami a činnosťou pôsobiť viac aj v tomto smere. Zabúdať na Rúfusa, Balleka, Jarunkovú, Johanidesa, Žáryho, Ponickú, Jurča, Druga a ďalších by znamenalo pestovať ignorantstvo voči tomu, čo títo ľudia dosiahli vo sfére, ktorá patrí v umení odjakživa medzi základné a je pre spoločnosť pri kultivovaní ľudských jedincov, rozširovaní ich duchovnej bázy a intelektuálnych dispozícií jednoducho nenahraditeľná.
Horšie je, že vážna umelecká literatúra sa u nás v posledných desaťročiach a najmä v štvrťstoročí po roku 1989 dostáva do stále nepriaznivejšej situácie. Publikum sýtené masmediálnou produkciou preferujúcou lacné zábavné, duchovne plytké a a umelecky nenáročné žánre výrazne redukuje čítanie hodnotných kníh nielen domácej, ale aj svetovej literatúry. Duchovný a intelektuálny úpadok zasahuje mládež, ale, žiaľ, i tých, čo podľa svojho vzdelania patria medzi inteligenciu. Tento jav má aj celosvetový charakter. Talenty sa aj dnes rodia všade.
Lenže perspektívny mladý talent tvorby poctivej a náročnej literatúry prichádza do prostredia a spoločenskej klímy, ktorých smerovky sú už do značnej miery nastavené na to, aby sa slúžilo existujúcemu dosť chabému stavu vecí. Kto sa mu prispôsobí, získa skôr meno a uznanie už prispôsobených konzumentov, spokojných s tým, čo je v čitateľskom obehu.
Nespokojenci s takýmto uvažovaním si môžu myslieť, že preháňame a nahnevane prskajú. Nech prepáčia... O čo nám ide? V tomto našom úvode ku konkrétnym činom hlavne o hľadanie zábezpeky pre to, aby raz mŕtvi neumierali nezaslúžene aj druhýkrát, keď by pod tlakom málo šľachetných vkusových parametrov a spokojne chrochtajúcej masovej prevahy malo hynúť to, čo by nemalo drasticky "prestať žiť" aj na škodu medzi kvalitnejších prichádzajúcich čitateľov.
Na otázku, ako je dnes mŕtvym na svete, znie podľa nás objektívna odpoveď: nie najlepšie. Skôr horšie ako kedykoľvek predtým. Veľmi často platí: Zíde z očí, zíde z mysle. Neúcta mrzí najväčšmi pri osobnostiach zo všetkých druhov ľudskej činnosti, pravdaže aj z oblasti literatúry, ktoré počas svojho života "vyorali hlbšiu brázdu" a zanechali pre spoločnosť trvalé vklady.
Klub nezávislých spisovateľov ochudobnel od svojho vzniku o celý tucet autorov, ktorí patria u nás medzi najvýznamnejších či bezpochyby významných tvorcov. Ich odchody znamenajú citeľnú stratu pre slovenskú literatúru. Aj svojich čitateľov opustili Štefan Žáry, Hana Ponická, Klára Jarunková, Viera Prokešová, Vladimír Babnič, Ján Johanides, Milan Rúfus, Štefan Drug, Milan Jurčo, Karol Tomiš, Tomáš Štrauss, Ladislav Ballek. Vítam preto iniciatívu vedenia nášho klubu v rámci svojich publikačných možností napomáhať tomu, aby fyzický odchod tvorcu, ktorý zanechal po sebe značné umelecké a duchovné kvality, nebol odchodom do zabudnutia, najmä ak by tento bol ľudsky a spoločensky neprimeraný a nespravodlivý.
Domáca kultúra a jej profesionálne inštitúcie môžu a majú svojimi prostriedkami a činnosťou pôsobiť viac aj v tomto smere. Zabúdať na Rúfusa, Balleka, Jarunkovú, Johanidesa, Žáryho, Ponickú, Jurča, Druga a ďalších by znamenalo pestovať ignorantstvo voči tomu, čo títo ľudia dosiahli vo sfére, ktorá patrí v umení odjakživa medzi základné a je pre spoločnosť pri kultivovaní ľudských jedincov, rozširovaní ich duchovnej bázy a intelektuálnych dispozícií jednoducho nenahraditeľná.
Horšie je, že vážna umelecká literatúra sa u nás v posledných desaťročiach a najmä v štvrťstoročí po roku 1989 dostáva do stále nepriaznivejšej situácie. Publikum sýtené masmediálnou produkciou preferujúcou lacné zábavné, duchovne plytké a a umelecky nenáročné žánre výrazne redukuje čítanie hodnotných kníh nielen domácej, ale aj svetovej literatúry. Duchovný a intelektuálny úpadok zasahuje mládež, ale, žiaľ, i tých, čo podľa svojho vzdelania patria medzi inteligenciu. Tento jav má aj celosvetový charakter. Talenty sa aj dnes rodia všade.
Lenže perspektívny mladý talent tvorby poctivej a náročnej literatúry prichádza do prostredia a spoločenskej klímy, ktorých smerovky sú už do značnej miery nastavené na to, aby sa slúžilo existujúcemu dosť chabému stavu vecí. Kto sa mu prispôsobí, získa skôr meno a uznanie už prispôsobených konzumentov, spokojných s tým, čo je v čitateľskom obehu.
Nespokojenci s takýmto uvažovaním si môžu myslieť, že preháňame a nahnevane prskajú. Nech prepáčia... O čo nám ide? V tomto našom úvode ku konkrétnym činom hlavne o hľadanie zábezpeky pre to, aby raz mŕtvi neumierali nezaslúžene aj druhýkrát, keď by pod tlakom málo šľachetných vkusových parametrov a spokojne chrochtajúcej masovej prevahy malo hynúť to, čo by nemalo drasticky "prestať žiť" aj na škodu medzi kvalitnejších prichádzajúcich čitateľov.
Ján Beňo
Za Lacom Ballekom
Dňa 15. 4. 2014 vo veku 73 rokov, teda veľmi zavčasu (!) zomrel spisovateľ Ladislav Ballek, poslanec NRSR (1991- 1994), prezident SC PEN a jeho excelencia, veľvyslanec Slovenska v Českej republike, kolega a kamarát v Klube nezávislých spisovateľov a neskôr v SC PEN.
Ballek mal všetko v sebe usporiadané, nikdy ho nebolo možné prekvapiť, zaskočiť alebo priviesť do pomykova. No neboli to apriórne, raz a navždy ustálené závery. Bol až do konca plný hľadania pomyselnej cesty a uvažovania, no nie pre seba. Myslel najmä na druhých, na všeobecné riešenia. Páčili sa mu diela, ktoré takúto výbavu niesli: myslenie a hľadanie riešení pre život človeka. O tom boli naše príležitostné, no vždy zásadné rozhovory.
Poviedky a romány Ladislava Balleka, aj inscenované a sfilmované, nesú tento základný znak: senzualitu a racionálne hľadanie zároveň. Človek je v nich akoby na pomedzí a musí sa rozhodovať. Nejednoznačnosť, nekoherentnosť, miešanie jazykov a mentálnych čŕt charakterizuje prostredie, v ktorom sa tieto postavy pohybujú. Vždy na hranici a na pomedzí. Hĺbka vnímania života, tolerancie a ústretovosti, ktorú nachádzame v jeho diele, je výrazná a je výsledkom charakteru jeho osobnosti a úsilia o prínos návrhov možných riešení ľudskej existencie.
Naše "osobné" rozhovory začali niekedy v 90.rokoch. Nastúpili sme náhodou spolu do trolejbusu, ktorý nás viezol na nejaké spoločné spisovateľské zhromaždenie. Lacova prirodzená galantnosť bola príjemná, no nezabránila mojej otázke: "Dovoľte, pán Ballek, otázku: vy ako ľavý intelektuál, prečo v parlamente ako poslanec neprotestujete, kvôli vznikajúcim spoločenským rozdielom, proti tak vysokým platom poslancov?" Ballek sa zľahka začervenal a pozrel sa akoby nikam: "Je to systémová chyba," povedal nakoniec. Potom nás ako penklubistov vítal a sprevádzal literárnymi večerami v Prahe ako veľvyslanec. Jeho hlas bol tichý, no odhodlaný, keď hovoril: "Budem klopať na všetky dvere, urobím všetko pre Slovensko." A to aj dôsledne robil v rámci svojich možností. Vrátiac sa do Bratislavy, chodieval často a rád na diskusie o literatúre. Vedel vyjadriť radosť a obdiv nad vydareným obrazom, postrehom, celkovým významom knihy veľmi priateľsky a žičlivo. To nám vytvorilo platformu vzájomného porozumenia. "Niečo robím...", odpovedal vždy skromne na otázku, či sa môžeme tešiť na ďalší "Palánok" a to niečo boli skúsenosti z posledných rokov verejného života, ktoré roku 2012 v marcovom čísle publikoval v Slovenských pohľadoch.
Naposledy sme sedeli spolu na prvej tohtoročnej literárnej diskusii Klubu nezávislých spisovateľov. Šokoval ma jeho výzor. Už aj pred tým asketicky vpadnuté líca, ba celá tvár, sa teraz celkom zúžili. Keď sa ozval, jeho hlas bol dutý, záhrobný... Povedal, že má za sebou ťažkú operáciu a "musel dnes už aspoň nachvíľu ujsť od tej choroby".... Poznajúc takéto prípady, povzbudzovala som ho, keď sa po oficiálnej časti programu lúčil, že sa to určite rýchlo začne naprávať.
Milý Laco, dnes si už od všetkej ťarchy a súženia navždy vzdialený. Odišiel si, no, ostanú tu Tvoje diela, Tvoje literárne postavy, Tvoje tiché, no pevné postoje, Tvoja ľudská empatia a skromnosť, Tvoj vzácny intelektuálny nadhľad!
Mária Bátorová