Štátne vyznamenanie pre Stanislava Rakúsa
Prezidentka Zuzana Čaputová pri príležitosti 31. výročia vzniku Slovenskej republiky udelila 14. januára 2023 štátne vyznamenania 33 osobnostiam v oblasti vedy a výskumu, kultúry a spoločenského života. Medzi nimi bol aj prozaik, literárny vedec a vysokoškolský profesor Stanislav Rakús. Získal Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry.
Stanislav Rakús sa narodil 20. januára 1940 v Šúrovciach neďaleko Trnavy. Po maturite na strednej škole v Trnave študoval od roku 1957 slovenčinu a ruštinu na Vysokej škole pedagogickej v Prešove. Napokon sa na východnom Slovensku usadil natrvalo. V rokoch 1963 – 1964 bol učiteľom na učňovskej škole v Trebišove, v rokoch 1964 – 1969 učil na Strednej ekonomickej škole pre pracujúcich. V rokoch 1966 – 1968 bol tiež externým dramaturgom Štátneho divadla v Košiciach.
Od roku 1969 prednášal teóriu literatúry a dejiny slovenskej literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove (neskôr Prešovskej univerzity). Pôsobil tu až do roku 2010 ako profesor na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy. V súčasnosti je emeritným profesorom.
Je výnimočným autorom, keďže sa venuje nielen písaniu umeleckej prózy, ale aj literárnej vede, čo je ojedinelá kombinácia. Témy jeho kníh pritom výrazne ovplyvnila jeho dlhoročná pedagogická skúsenosť. Literárny vedec Marek Mitka ho zaradil k prúdu tzv. univerzitného románu (angl. the campus novel), ktorý sa etabloval najmä v anglosaských literatúrach.
Literárne debutoval novelou Žobráci v roku 1976. Svojským štýlom rozprávania zaujal v prózach Temporálne poznámky a Nenapísaný román. Za súbor próz Telegram získal cenu Anasoft Litera v roku 2010. Svoj úspech zopakoval v roku 2022 s titulom Ľútostivosť, za ktorý dostal aj cenu Krištáľové Krídlo.
Kniha je okorenená absurditou a čiernym humorom, napísaná typickým rakúsovským štýlom – teda v duchu jeho presvedčenia, že ľudská dráma sa dá stvárniť aj tichou, nevyhrotenou lexikou. Považuje sa nie za pána, ale za služobníka textu. A tiež za sochársky typ autora – text vytesáva z kameňa, kým nedospeje k jeho definitívnej podobe.
Foto: TASR - Pavel Neubauer
Reflexiou literárnej tvorby Stanislava Rakúsa, knihami jeho poviedok, románovým, esejistickým a literárnovedným dielom sa sústavne zaoberá klubový kolega Igor Hochel. Tu je jeho pohľad na dielo a osobnosť i osobné vyznanie Stanislavovi Rakúsovi.
„Literatúra je „menej na očiach“ ako ostatné druhy umenia – film, televízna tvorba, populárna i vážna hudba či výtvarné umenie, a tak ma vždy mimoriadne poteší, keď je oficiálnym štátnym vyznamenaním ocenený niektorý zo spisovateľov. Aj teraz sa veľmi radujem. S malým oneskorením som sa dozvedel, že prezidentka Slovenskej republiky vyznamenala prof. PhDr. Stanislava Rakúsa, DrSc. Pribinovým krížom II. triedy. Mám prečítané všetky jeho prozaické diela aj podstatnú časť literárnovedných prác, preto moje tvrdenie, že si toto ocenenie zaslúži viac ako ktokoľvek iný, nie je postavené iba na osobnej sympatii, ale aj na poznaní a dôvernom styku s jeho tvorbou. Ale v tejto chvíli sa rád priznávam aj k osobným sympatiám. Mám tu česť so Stanislavom Rakúsom, starším o viac ako desaťročie, si tykať a poznám ho ako nesmierne múdreho, vzdelaného, ale aj láskavého, tolerantného a prajného človeka, čo sa premieta aj do jeho prozaického diela. Vo svojich románoch, novelách a poviedkach jedinečným, jemne ironizujúcim spôsobom pranieruje predovšetkým totalitný systém, vie ním zasiahnuť aj hlupákov, ktorí na ňom stavajú svoju kariéru, ale na druhej strane prejavuje pochopenie pre ľudské slabosti, keď jeho postavy, ktoré vytvoril, zlyhajú, akoby mu to bolo ľúto. Jeho tolerancia sa prejavuje v tom, že ako literárny vedec je schopný akceptovať aj názory iných, a to aj v prípade, keď sa s nimi nestotožňuje. Sám som jeho prajnosť zažil, keď bol členom komisie, pred ktorou som obhajoval habilitačnú prácu.
Nuž, milý Stano, braček (azda smiem použiť aj toto oslovenie, ktorým si ma neraz počastoval), dovoľ mi, aby som Ti v mene svojom i v mene členov Klubu nezávislých spisovateľ k významnému oceneniu úprimne poblahoželal“.
Igor Hochel