Turcany - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah
Večný pokoj, Vilko
Slovenský literárny vedec, prekladateľ a básnik Viliam Turčány zomrel 10. mája 2021 vo veku 93 rokov.   
Správa o Vilkovom odchode na večnosť ma zastihla v Bratislava, v Literárnom informačnom centre,  na mojom dlhoročnom odbornom pracovisku. Práve v „licke“ som sa v roku 2003 stal redaktorom dvojzväzkového výberu z literárnovedného a prekladateľského diela Viliama Turčányho. Vyšlo v reprezentačnej knižnej podobe pod názvom Cestami poézie I. Za obraznosťou básnictva, Cestami poézie II. Pri domácich prameňoch. Na vydanie rozsiahleho výberu nám poskytol štedrú dotáciu Rudolf Chmel ako minister kultúry SR. Autor výber zo svojho bohatého diela sám zostavil a mojou úlohou redaktora bolo venovať mu mnoho hodín vnímavého počúvania o jeho výskumných a objaviteľských cestách za štúdiom a interpretáciou veľkých svetových a slovenských básnických osobnosti – z tých svetových to bol nielen Dante, ale rovnako i Petrarca, z domácich predovšetkým Ján Hollý (práve pri ňom som bol svedkom úžasného Vilkovho stotožnenia sa s Hollého básnickým svetom i jeho ľudskými slabosťami). Naše redakčné stretnutia som musel potom s ľútosťou ukončiť, aby sme mohli odovzdať dielo do tlače a stihnúť jeho prezentáciu na Bibliotéke. Vilko si na ňu pozval svojho básnického druha Štefana Sandtnera a saleziánskeho kňaza Antona Hlinku. Po skvelej prezentácii som všetkých troch pozval na obed do klubu spisovateľov a mal som si tak „z prvej ruky“ možnosť vypočuť ako v komunistickom žalári vznikla Sandtner básnická zbierka Žalár je môj žaltár a Anton Hlinka sa rozhovoril o svojej spolupráca v Slobodnej Európe, obliehanej agentmi štátnej bezpečnosti, a predovšetkým o tom, ako vzniklo jeho dielo o prenasledovaní cirkvi na Slovensko v období totality, ktoré sme potom počúvali v jeho interpretácii zo Slobodnej Európy pod názvom Sila slabých a slabosť silných. Stretnutie v klube bolo pre mňa nezabudnuteľné a – vďaka Ti za ne, Vilko.
S Viliamom Turčánym už ako známym verzológom, autorom literárnovedných štúdií o slovenskom verši, o Hviezdoslavovi, Kraskovi, Kollárovi, som sa zoznámil v roku 1965, hneď v prvom ročníku štúdia novinárstva na FFUK. Prednášal nám teóriu literatúry. Bolo to len rok po vydaní prvej časti Danteho Božskej komédie Peklo. Turčány dielo preložil spolu s Jozefom Felixom, ktorý doplnil preklad 150 stranovým odborným komentárom: vždy, keď sa k nemu vraciam, som fascinovaný nesmiernou sumou poznatkov, ktoré tu Felix o Dantem a jeho dobe zhromaždil. Spolu pripravili aj druhú časť Božskej komédie Očistec (1982) a tretiu časť Raj (1986), už po Felixovej smrti preložil a pripravil na vydanie V. Turčány samostatne.
Už počas jeho prednášok o teórii literatúry sme mali možnosť zoznámiť sa s Turčányho skúsenosťami pri preklade Božskej komédie. Ja som tú možnosť (a dodnes za ňu vďačím Božej Prozreteľnosti) mal opäť, v čase, keď sa už rodil preklad Raja. Ako dvaja rekonvalescenti: Vilko po problémoch so srdcom a cukrovkou, ja po komplikovanej operácii žlčníka, sme sa pravidelne podvečer stretávali v parku na Račianskom mýte, kde Vilko býval, a tak som mal možnosť počúvať jeho čerstvé preklady jednotlivých spevov (kantík) Raja. Každý spev v origináli i v jeho preklade poznal a prednášal naspamäť: tých veršov i krokov cestičkami parku a n ad hrobmi bývalého cintorína bolo nepočítane. Boli to dlhé prechádzky, keďže Vilkovi lekár určil koľko sa má prechádzať na problémy so srdcom, koľko na cukrovku (mal ešte určenú prechádzku aj na tretiu chorobu, žiaľ, na tú si neviem spomenúť), a tak nás v parku občas zastihol aj pozdný večer. Keď som sa potom po Smrečianskej vracal na svoju Palárikovu, vynárali sa mi v pamäti verše z Pekla, ktoré si doteraz občas vyberiem z knižnice a čítam si: „ Do stredu dráhy životnej som vkročil,/ keď obklopil ma temný priestor lesný,/ pretože prv som z pravej cesty zbočil.// Ach, preťažko aj vysloviť, jak desný.../. Práve o čase tých nezabudnuteľných prechádzok s Vilkom som sám prežíval ťažké, v mnohom aj drsné obdobie životnej dráhy.

Teraz už len stručne: v roku 2004 vyšlo v Perfekte reprezentačné vydanie Proglasu  v Turčányho preklade, sprevádzané aj štúdiami Š. Ondruša a M. Kučeru. (Editorkou vydania bola len nedávno zosnulá doc. A. Fischerová). Na prezentácii knihy v Klube spisovateľov sa podieľalo aj LIC, a tak sme počúvali, ja potom ešte veľakrát, Turčányho prednes „dažďa Božích písmen“, toho večného daru solúnskych bratov nám Slovanom. A ešte jedna trvalá spomienka spojená s Vilkom: prezentácia nového vydania Pekla v roku 2005 v Zichyho paláci v Bratislave s výborným a obsiahlym úvodom prof. J. Pašteku. Vydanie, teraz s ilustrácii M. Ormandíka, pripravila Spoločnosť Dante Aligieri. Iniciátorkou i dušou spoločnosti bola Miroslava Vallova, dlhoročná riaditeľka LIC. Mirka s manželom, diplomatom Stanom (obaja sú tiež prekladatelia z taliančiny), sa v nasledujúcich rokoch, až do Turčányho posledných dní, stali jeho starostlivými patrónmi – spolu s rehoľnými sestrami v Šelpiciciach, kde v pokoji a láskavej opatere žil Vilko dovtedy, kým sa aj jemu „čas nachýlil“.
Ale aj tak zostávaš s nami, Vilko. Si pre mňa tiež takým nezabudnuteľným Majstrom z  Bulgakovho románu, ktorý so svojou Margarétou ( Ty so svojim Majstrom a jeho Beatrice) odchádzajú do svojho večného príbytku, do večného pokoja. Rovnako si ho zaslúžiš aj Ty, Vilko. Česť Tvojej pamiatke!
Anton Baláž
Pohreb Viliama Turčányho sa koná v piatok 14. mája 2021 v jeho rodnej obci Suchej nad Parnou v rodinnom kruhu.     
Návrat na obsah