Július Vanovič spočinul v rodnej hrude
Urnové telesné ostatky spisovateľa, esejistu, literárneho vedca a redaktora, dlhoročného člena Klubu nezávislých spisovateľov, nášho vzácneho kolegu, priateľa a spolubrata Júliusa Vanoviča boli uložené k večnému hrobovému odpočinku 24. júla 2021 na cintoríne v jeho rodných Dražkovciach pri Martine. Na pietnom akte sa s ním pôsobivou kázňou rozlúčil martinský evanjelický farár a kultúrny dejateľ Milan Kubík, ktorý hovoril o mystických anjelských schodoch do neba a objatiach s Bohom. Kazateľove slová počúvala temer päťdesiatka prítomných – rodinní príslušníci, susedia, priatelia a známi nebohého. Prišli vzdať hold tejto osobnosti navzdory tropickým teplotám a neúprosnému pálivému slnku v sobotné popoludnie o 14. hodine.
Július Vanovič prišiel na tento svet 11. apríla 1935 v Dražkovciach v známej turčianskej zemianskej rodine Vanovičovcov, pričom viacerí jej členovia patrili medzi najvýznamnejších národniarsky orientovaných kultúrnopolitických činiteľov, ktorí sa výraznou mierou podieľali v uhorských podmienkach na predprevratovom a neskôr po roku 1918 na československom poprevratovom národnom hnutí, spoločenskom a náboženskom živote v jeho vtedajšom centre v Turčianskom Svätom Martine. A práve pozadie dramatických osudov členov vlastnej rodiny Július Vanovič prioritne zakomponoval do historickej mozaiky udalostí a osobností zo života starého Martina, lebo ťažiskovo tvorili jednu z hlavných tém a premietli sa do jeho skvelých kultúrnohistorických, biografických a autobiografických kníh. Ani v päťdesiatych rokoch 20. storočia sa rodina Vanovičovcov s dlhou národniarskou minulosťou, demokratickou tradíciou a skalopevným kresťanským svetonázorom nespreneverila svojim zásadám a ideálom, preto sa stala poriadnym buržoáznym a kulackým tŕňom v oku novým komunistickým mocipánom, čo od ranej mladosti pociťoval aj Július Vanovič vo vlastnom neradostnom bytí. Totalitný režim ho bez akéhokoľvek zľutovania ako triedneho nepriateľa perzekvoval, v mladosti vyhadzoval zo štúdií a potom v dospelosti zo zamestnaní, robil z neho občana druhej kategórie, odsunutého kdesi až za perifériu, ponižovaného a zaznávaného, umlčiavaného. Ale statočný, vytrvalý a húževnatý, literárne talentovaný a vzdelaný intelektuál s výrazným kresťanským a antikomunistickým zameraním aj postojmi si napriek permanentným ústrkom ako jeden z mála na Slovensku vyše dlhých štyridsať rokov uchoval čistý štít a charakter, vydržal nepoškvrnený až do politických zmien v novembri 1989. V demokratických podmienkach ľahkosti slobodného jestvovania sa Július Vanovič konečne mohol na verejnosti naplno literárne a publikačne realizovať, čo dokumentujú jeho početné, umelecky hodnotné a vynikajúce prozaické, memoárové, portrétne aj literárnovedné práce, ktorými sa zaradil medzi najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej ponovembrovej literatúry a literárnej vedy. K týmto aktivitám treba tiež pripočítať jeho obetavé a erudované dlhoročné redigovanie kultúrneho časopisu Tvorba. Neskonalá láska k rodnému turčianskemu kraju, okoliu Martina a rodisku ho so železnou pravidelnosťou najmä v čase letných prázdnin privádzala na starootcovskú roľu, usadlosť v Dražkovciach, kde sa v pokoji inak Vanovičovej stále nepokojnej duše rodili jeho ďalšie umelecké plány, inšpirácie a knihy a kde sa stretala slovenská i miestna inteligencia a spisovatelia, pričom osobitne priateľský i pracovný dlhodobý pomer udržiaval s bibliografom a kultúrnym historikom Milošom Kovačkom, členom Klubu nezávislých spisovateľov, jeho turčianskym rodákom zo susednej povstaleckej obce Sklabiňa. Po náhlej Kovačkovej smrti 6. augusta 2019 akoby navidomoči Július Vanovič osamel i zosmutnel. Napriek stále sa zhoršujúcemu zdravotnému stavu ešte aj leto roku 2020 plné spisovateľských plánov do budúcnosti prežil v milovaných Dražkovciach. Ako sa ukázalo, bol to jeho posledný tvorivý pobyt v rodnom hniezde. Na jeseň toho roku, po návrate do Bratislavy sa mu zdravotne priťažilo natoľko, že napriek nemocničnej starostlivosti 25. decembra 2020 vo veku osemdesiatpäť rokov dokonal svoju pozemskú púť.
Telesné ostatky Júliusa Vanoviča boli z Bratislavy prevezené do rodných Dražkoviec a uložené na miestom cintoríne pri múre starobylého Kostola sv. Heleny na briežku nad dedinou, z ktorého je panoramatický, priam idylický výhľad na celú Turčiansku záhradku i okolo nej vo svojej impozantnosti nehnute stojace fatranské horstvá. Takto, akoby uprostred lona rajskej prírodnej scenérie veľkej matky Zeme, veľký slovenský spisovateľ, vedec, človek a humanista, náš kolega a priateľ Július Vanovič, spočinul v rodnej hrude, lebo napokon musíme mať na pamäti, že predsa len „prach si a na prach sa obrátiš“.
Pavol Parenička
Foto: Ivana Poláková