Muzot – tvorivý priestor básne, svet – spoločný priestor pochopenia
Na prvom jarnom stretnutí dňa 21. marca 2024 sa členovia Klubu nezávislých spisovateľov zvítali v novom priestore kaviarne s názvom Lepší príbeh, sídliacej v nákupnom centre VIVO! v Bratislave.
Do kaviarne sme vniesli viacdimenzionálnu poéziu tvorcov Dany Podrackej a Jána Zambora, prostredníctvom komentovaného podania ich nových súborných diel.
Dana Podracká predoslala výber zo svojho poetického diela – Byť paňou svojho Muzotu – priam mysticko-filozofujúcim výkladom. Rozhovorila sa o tom, ako jej v mysli utkvel verš R. M. Rilkeho s myšlienkou, že „králi sveta sú starí a nebudú mať dedičov“. Až plynutie času premenilo myšlienku na poetkino precítené žité pochopenie: „Hodnotový svet, ktorý vytvoril aj on, sa dostáva do akéhosi zahmlenia, vzďaľuje sa. Možno poézia je jedna z ciest a foriem, ako to všetko preraziť.“ K názvu súborného diela, prevzatého zo zbierky Grizzly v spiacom dome, pripomenula, že Muzot je kaštieľ z 13. storočia vo švajčiarskom údolí Rhôny, v ktorom R. M. Rilke v rokoch 1921 až 1926 tvoril svoje elégie. „Pár mesiacov pred smrťou Rilke v Muzote napísal list, ktorý ma vždy fascinoval. Hovorí, že ešte pre našich prarodičov boli dom, studňa, veža, zámok niečo, čo je dôverne známe. A podobne aj odev, plášť či iné veci boli akoby nádobami, do ktorých vkladali niečo ľudské, a my to nachádzame. Pre mňa sa aj Muzot stal takou nádobou jazyka, kam som aj ja po celý život vkladala svoje verše, a v Muzote sa stali mnou samou.“
Literárna vedkyňa a rozhlasová redaktorka Monika Zumríková Kekeliaková, autorka doslovu k výberu zo štrnástich zbierok poézie Dany Podrackej (od prvej Mesačná milenka z roku 1981 po nateraz poslednú Posuvné dvere z roku 2022), vníma jej poéziu, najmä v posledných troch zbierkach ako spirituálnu a vidí v nej rembrandtovské svetlo poézie. „Podracká našla v poézii priestor či svet, cez ktorý sa môže dostať k takým symbolom, ktorým ona sama verí, a sama ich musí lúštiť. V jej poézii akoby mala duša svoj autoportrét, nasvietený rembrandtovským spôsobom. Prechádzajú ňou iluminácie dobra a zla, svetla a tmy, či života a smrti. Preto je v duši niečo viac rembrandtovsky osvetlené a niečo je iba v akomsi šerosvite.“
Rozbor diela Dany Podrackej od Moniky Zumríkovej Kekeliakovej prinášame v sekcii Kritické reflexie.
Ján Zambor nazval svoj súbor Lov zázrakov a dal mu podtitul Zo španielskeho zošita preto, že prináša básne inšpirované španielskym a španielsko-americkým prostredím, či básne s odkazmi na život a tvorbu hispánskych autorov a literárne reportáže zo Španielska. Ján Zambor je očarený touto krajinou, jej kultúrnou bohatosťou a pestrosťou, zároveň sa konfrontuje s problémovým videním reality, ako uvádza v anotácii: „zahŕňajúcim aj výbušnú neistotu súčasného bytia“. V súbore textov publikuje aj preklady básní hispánskych a ruských tvorcov, s motívom emblematickej postavy španielskej kultúry Dona Quijota.
Básnik, prekladateľ a vysokoškolský pedagóg navštívil Španielsko nespočetnekrát, a z poznámok z ciest a stretnutí so španielskymi literátmi (zachytávajúc aj emóciu tých momentov) napísal literárne reportáže či reportážne eseje. Pripojil aj preklady svojich básní do španielčiny. Možno nezvyčajný priestor v knihe patrí výtvarnej zložke diela – reprodukciám obrazov Petra Pollága.
Akademický maliar Peter Pollág bol pozorným poslucháčom prezentácie, a predovšetkým hĺbavým rečníkom. Podmanivé boli jeho vyznania o blízkosti vyjadrovania sa básnickým a obrazovým slovníkom, o vnímaní detailov rytmicity a interpunkcie v slovesnom aj vizuálnom umení. Vyjadril podobné očarenie španielskou pompéznosťou či patetickosťou v literatúre i architektúre. S Jánom Zamborom sa zhodli i v tom, že poézia a vizuálne umenie majú obsiahnuť prvok vznešenosti.
Vďaka určitým (nielen) španielskym súvsťažnostiam priradili do publikácie aj také artefakty, ktoré vznikli pred koncipovaním knihy. Milé bolo priznanie Petra Pollága, že aj on si pri svojich španielskych cestách a pobytoch písal poznámky do zápisníka.
Básnik aj výtvarník hovorili aj o maximalistickom v prístupe k tvorbe. Je to predpoklad, aby vzniklo dielo presvedčivé, zmyslupné, a teda hodnotné. Synchronicita podobného presvedčenia akoby spojila týchto dvoch umelcov ešte skôr, než sa osobne stretli.
Publikácia je multižánrovým dielom, autor ju označil ako „pokus o personálnu víziu Španielska“. Podrobnejší rozbor priniesol básnik Igor Hochel, Zamborov priateľ a súpútnik na niekoľkých cestách po Španielsku, tiež ho publikujeme v sekcii Kritické reflexie. (Autorka tohto textu sa spolu s týmito dvoma básnikmi zúčastnila jednej z ciest do Španielska, na konferencii na Univerzite Complutense de Madrid, počas dní slovenskej literatúry. A azda vôbec nie je náhoda, že Peter Pollág na tejto univerzite absolvoval jeden zo svojich študijných pobytov.)
Dojímavé slová spontánneho vyznania zazneli od vysokoškolskej pedagogičky, hispanistky a prekladateľky hispanoamerických prozaických diel Evy Palkovičovej. Zamborovu a Pollágovu publikáciu vníma ako výrazne apelatívne dielo, ba vyjadrila sa, že v nej cíti aj súcit s inými krehkými bytosťami Zeme.
Na prvé jarné stretnutie Klubu nezávislých spisovateľov v Bratislave zavítali nielen bratislavskí členovia, ale aj tí zo vzdialenejších miest. Prepojenie s priateľmi a kolegami v mysliach funguje aj na diaľku – básnik Juraj Kuniak to zapísal do veršov: báseň špeciálne zaslanú pre Danu Podrackú pri príležitosti uvedenia jej výberu predniesla sama obdarovaná poetka.
Text a fotografie: Ľubica Suballyová