Za Vladimírom Petríkom
S literárnym historikom a kritikom Vladimírom Petríkom sme sa rozlúčili 24. novembra o 14.00 h vo Veľkom evanjelickom chráme na Panenskej ulici v Bratislave.Odišiel od nás 19. 11. vo veku 88 rokov. Vedeli sme, že to raz príde. Uvedomila som si to zreteľne asi pred mesiacom, keď slabulinkým hlasom čítal svoj referát na septembrovom sstretnutí Klubu nezávislých spisovateľov o najnovšom diele Pavla Vilikovského. Miestnosť Galérie Artotéky sa nachádza pod strechou na druhom poschodí, kam ešte vyšiel. Hoci ho od istého času obklopovalo už ticho, lebo máločo počul, referát bol, ako vždy, brilantný. Denne sledoval, čo nové sa deje na literárnej scéne, v literárnej vede a obci a rád sa k tomu vyjadroval.
Vladimír Petrík vstupoval do literárneho života spolu so svojím konškolákom Štefanom Drugom recenziami o sovietskych knihách, ktoré publikovali v Kultúrnom živote v 50-tych rokoch. Rád spomínal na študentské časy, na budovanie Trate mládeže a spolu s Pavlom Winczerom spomínali, ako mnohí plakali nad smrťou Stalina. Tieto spomienky boli pre nás mladších zaujímavé, aby sme pochopili zložitosť našej histórie. No prišli roky slobody a nádeje -- 60-te a zas roky inej -- konsolidačnej totality – 70-te. Petrík v tom čase premien volil vždy strednú, značne skeptickú, preto intelektuálnu cestu. Nešiel za funkciami, ani najvyššími, ani menšími. Zdôvodňoval to svojou „lenivosťou“, ako zvykol hovoriť, no celé tie desaťročia na pôde akadémie neustával v literárnovednej práci. Po revolúcii 1989 sme spolu s ním, s Jozefom Hviščom a Viliamom Marčokom robili dlhú, ďalekú a namáhavú misiu po slovenských stredných školách, kde sme učiteľom prednášali zo svojich najnovších výskumov o „bielych miestach“ v slovenskej literatúre. Petrík bol dobrý spoločník, ženy neurážal zbytočnými komplimentami. Všetko, čo hovoril, malo zmysel. Literatúre dobre rozumel a rozumel slovenskej mentalite. Svoje postoje vyjadroval vždy jednoducho, jednoznačne, racionálne a pravdivo. V istých situáciách radšej mlčal, než by bol mal kamuflovať. V 90-tych rokoch viedol 15 členný tím v Ústave slovenskej literatúry, ktorý mal pripraviť nové akademické dejiny slovenskej literatúry. Túto úlohu mu nebolo umožnené dokončiť, ani si zvoliť do tímu ľudí, ktorých by bol chcel...Publikoval knihu spomienok – rozhovorov Hľadanie minulého času (Slovart 2009). Keď mi ju venoval, napísal: „Márii, kolegyni a kamarátke...“. Je to okrem oral history, našej pamäti a svedectva, aj reflexia vlastného širokého rozhľadu po svetovej literatúre (samotný názov tejto knihy je alúziou na psychologický román Marcela Prousta Hľadanie strateného času). Francúzsku literatúru Petrík miloval, no patril ku generácii, ktorá nemala veľmi možnosť študovať západné jazyky alebo navštevovať západné krajiny. Petrík, ako literárny vedec a historik však zbieral hodnoty, vedel ich presne pomenovať a vždy nájsť. Aj tam, kde to iným znemožňovali konfesionálne a iné ideologické rozdiely. Jeho texty o mojich odborných vedeckých monografiách o Hronskom a o Tatarkovi patria k najlepšiemu, čo o týchto knihách bolo prednesené či publikované v našom alebo anglickom jazyku. Som mu vďačná za to, že videl, pomenoval, nezamlčal.
S mnohými inými som mu vďačná aj za založenie (spolu s R. Chmelom a K. Jarunkovou) a vedenie prvého slobodného diskusného fóra -- Klubu nezávislých spisovateľov, ktorý bol, skoro na jeho začiatku aj mojím prvým spisovateľským zoskupením, do ktorého ma na Petríkovo odporúčanie prijali, (ktorého všetci členovia podpísali protest proti môjmu nespravodlivému prepusteniu z miesta v Ústave slovenskej literatúry SAV na jeseň v roku 1998), ktorého sedenia boli len a len o literatúre a estetických hodnotách. Petrík a ostatní, ktorým sa bridili ideologické a manipulatívne praktiky, chránili tento klub od hrubosti a netolerancie.
Petríkove literárnohistorické práce o Jégem a medzivojnovej próze sú korektným hľadaním a presným nachádzaním hodnôt slovenskej literárnej moderny, ktorá sa, aj vďaka jeho literárnovedným výskumom pokojne môže postaviť na roveň s európskou prózou. Jeho neutíchajúca recenzná činnosť v čase bez literárnokritických kritérií znamená prezentáciu viery v hodnoty, v zmysel písania a zmysel literárnej tvorby!
On, bez toho, že by veľa o tom hovoril, nám svojou existenciou ukázal cestu.
Mária Bátorová
Na fotografii: Vladimír Petrík s Juditou Kaššovicovou (vpravo) a redaktorkou Slovenského rozhlasu I. Ruttkayovou (vľavo).
Za Vladimírom Petríkom
V nedeľu 19. novembra 2017 vo veku 88 rokov navždy od nás odišiel Vladimír Petrík. Celý svoj tvorivý život spojil so skúmaním slovenskej literatúry 20. storočia a jeho literárnohistorické a literárnokritické dielo má zásadný význam pre poznanie diela najmä autorov medzivojnovej literatúry i také kritické osobnosti akými boli Štefan Krčméry. a Alexander Matuška. Napriek tomu, že viac ako šesť desaťročí pôsobil v akdemickom prostredí ako dlhoročný vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV nemá jeho tvorba charakter suchého akademizmu, naopak, je spojená s aktuálnymi potrebami a témami súčasného literárneho diania. Ako jeden z mála literárnych vedcov sa nepretržite zaujímal o všetko nové, čo sa v pôvodnej tvorbe, najmä v próze, objavilo na knižnom trhu. Stal sa tak recenzentom a kritikom viacerých literárnych generácii: písal s múdrym vcítením sa do textu, jeho kritické súdy a závery pôsobili na autorov skôr povzbudzujúcu ako odraďujúco. Vážili sme si ho za to ako kritika a mali sme ho radi ako človeka.
Vladimír Petrík patril k zakladajúcim členom Klubu nezávislých spisovateľov, nepretržite sa zúčastňoval na klubových stretnutiach, predniesol tu desiatky referátov o našich nových knihách – ešte na septembrovom stretnutí predniesol reflexiu o novej knihe svojho osobitne obľúbeného autora Pavla Vilikovského. Ako spomienku na neho prinášame (v tejto smutnej chvíli) spomienkový text Jána Beňa a bezprostredné reakcie viacerých členov KNS.
Budeš nám chýbať, priateľ Vlado
Bol najstarším z pätice poslucháčov, ktorí v rokoch 1950 – 55 študovali na Filozofickej fakulte univerzity Komenského slovenčinu a literárnu vedu a posledný z nich odišiel spomedzi živých. Zhodou okolností všetci potom dlho či kratšie pôsobili aj ako vedeckí pracovníci v Ústave slovenskej literatúry SAV.
Prišiel som na fakultu o dva roky po nich a bol som rád, keď sa nám, trošíčku mladším, podarilo onedlho založiť literárny krúžok. Našu skupinku potešilo, keď o prácu v ňom mali záujem budúci literárni vedci a už aj kritici z Kultúrneho života, ktorí boli na schôdzach krúžku a autorských čítaniach najpovolanejší posudzovať a hodnotiť tvorbu začínajúcich autorov fakulty. Medzi nimi, pravdaže, nechýbal Vladimír Petrík.
Rozvážny a pokojný venoval sa najmä tvorbe slovenských medzivojnových autorov, zvlášť biografii a dielu Ladislava Nadaši – Jégeho. Rodák z Liptovského Trnovca poznal dobre dedinu i roľnícku prácu. V bratislavskom prostredí sa však akosi rýchlejšie aklimatizoval, zžil sa s ním prostredníctvom svojej novej mestskej rodiny. To však neznamenalo, že by na vidiek hádzal rukou. Mám s ním výborné skúsenosti ako s editorom obsiahleho profilového výberu z mojej kratšej prózy, ktorý vydal Tranoscius. Mimoriadne kvalifikovane spravil so mnou veľký rozhovor s Dvanástimi otázkami – píše v nich medzi iným, že moje prózy z dedinského prostredia sú neobyčajne presvedčivé, pravdou však je, že môj tematický diapazón je oveľa širší a zložitejší a v ňom má dedinská tematika svoju „váhu“.
Tento rozhovor spolu s Petríkovým doslovom v knihe z Tranoscia je o mojej tvorbe určite najfundovanejší. Vladimír okrem toho, že sa zaoberal tvorbou starších autorov, venoval značnú pozornosť aj tomu, čo nasledovalo po druhom zjazde československých spisovateľov v apríli 1956. V rozsiahlej štúdii písal, ako sa vyvíjala situácia okolo generácie Mladej tvorby. Mladí presvedčivo či menej presvedčivo nastupovali, pričom poézia bola na tom lepšie, mala viac lepších tvorcov a málo presvedčivá prvá vlna prózy – Blažková, Ćeretková, Handzová – najmä pripravila pôdu pre vlnu druhú – Kužel, Sloboda, Šikula.
Po roku 1990 Vladimír Petrík svojím členstvom v rade AOSS a najmä v KNS sa podieľal na práci organizačnej, odbornej, v komisiách, zahraničnej a inej spolupráci. Svojou najdlhšie trvajúcou a najspoľahlivejšou angažovanosťou prispieval k tomu, že KNS sa stala najaktívnejšou a najkonsolidovanejšou organizáciou AOSS.
Budeš nám, drahý priateľ Vlado, veľmi chýbať.
Ján Beňo
Odchádzajú, žiaľ, tí najlepší a Vlado Petrík k nim patril - pre svoju múdrosť, ochotu, veľkorysosť a žičlivosť. Boli mu vzdialené naše malicherné hádky a žabo-myšie vojny. Pre to všetko bude veľmi chýbať nielen jeho priateľom a členom KNS, ktorého bol jedným zo spoluzakladateľov, ale aj širšej slovenskej kultúrnej verejnosti. Svojím dielom a človečenským odkazom však ostáva ďalej s nami.
Ivan Kamenec
Vladko, ďakujem Ti za všetky náhodné stretnutia na ulici, kde sme si vymenili niekoľko myšlienok (povedal si: Ale Boh existuje!), za cesty autom, keď sme sa rozprávali o dôležitých veciach ( „Keď nemôžem v noci spať, čítam slovenskú literatúru a neprestáva ma to zaujímať“), za chodbové stretnutia v práci, kde sme sa rozprávali o podstatných veciach, o Štúrovi, Pastirčákovi či Johanidesovi. Už tu nie si, ale viem, že ma počuješ.
Dana Podracká
Milí priatelia v KNS,
s Vladom Petríkom odchádza tichý znalec literatúry posledný kritický rytier šľachetnosti a veľkodušnosti, ktorý vedel kriticky písať o diele bez toho aby sa čo len raz dotkol autora urážlivo, a napriek tomu vedel povedať o diele pravdu. Jeho šarm, elegantné správanie jeho schopnosť diskutovať ako skutočný človek literatúry nám budú dlho chýbať..
Aj založeniu KNS môžeme ďakovať jemu a Kláre Jarunkovej , verím, že z priestorov Prozreteľnosti budú s nami hovoriť...
Aj založeniu KNS môžeme ďakovať jemu a Kláre Jarunkovej , verím, že z priestorov Prozreteľnosti budú s nami hovoriť...
Česť jeho pamiatke
Mila Haugová
Milí priatelia,
je mi veľmi smutno za dobrým dlhoročným kamarátom, kolegom nielen v KNS, ale aj v SAV, múdrym a citlivým človekom, ktorý vedel, kde sú hodnoty a nikdy, ak mohol, nedovolil, aby sa znižovali a poškodili.
Stála spomienka na neho nech nás spája.
Mária Bátorová
Tak náš milý Vladko tu už nie je. Dúfam, že sa presťahoval do lepšieho.
...koľko vecí sa dnes
...koľko vecí sa dnes
zmení na starca
a koľko svetla vyhasne dnes v očiach
(tak už je to tu Bože na nebi)
v akom tichu všetky slová končia...
Písal veľmi prajne o mojej poézii do Pravdy. Článok nazval Nedocenená poézia. Vladkova práca a život docenené sú a budú. Milý sused z mojej rodnej Lermontovovej, len vchod do domu mal z Moyzesovej. Tí najlepší odchádzajú. Asi som sa narodil v nesprávnej dobe.
S úctou Erik Ondrejička
Smutno je, keď odchádzajú ľudia ako on - lebo Vlado bol vzácny človek, delikátny a zdržanlivý, a popritom veľmi priateľský a družný. Mimoriadny bol aj ako kritik - jeho odchod bude veľkou stratou pre slovenskú literatúru, pre autorov... Zdá sa mi, že najviac zo svojho tvorivého potenciálu odovzdával práve autorom, poctivo čítal ich diela v rukopisoch, tie podarené i menej podarené, zamýšľal sa nad nimi, reflektoval ich, autorovi vedel vždy niečo múdre povedať, usmerniť ho... Bol asi jediný spomedzi kritikov, čo skutočne čítal takmer všetko, čo vychádzalo zo slovenskej prózy, či už ako posudzovateľ pre nejakú komisiu alebo ako kritik a historik. S veľkou empatiou a pochopením, no zároveň s kritickým, objektivizujúcim odstupom. Neviem-neviem, či sa dnes nájde niekto, kto prevezme tuto jeho úlohu...
Nech odpočíva v pokoji. Mali sme ho radi.
Česť jeho pamiatke.
Nech odpočíva v pokoji. Mali sme ho radi.
Česť jeho pamiatke.
Eva Maliti
Je to pre mňa veľmi smutná správa, lebo s Vladom Petríkom
sme sa dlho poznali, navyše on ma presvedčil, aby som
prestúpil do Klubu nezávislých spisovateľov.
Bol nielen dobrým kritikom, ale aj výborným teoretikom,
predovšetkým odborníkom na slovenskú historickú prózu.
Mal zmapovanú nielen tvorbu Jégého, ale aj vznik a vývin
tohto druhu prózy. A vedel byť veľmi milý a príjemný v každej situácii.
Odchádza nám priateľ, ktorý bude veľmi chýbať.
Česť jeho pamiatke!
Tibor Žilka
sme sa dlho poznali, navyše on ma presvedčil, aby som
prestúpil do Klubu nezávislých spisovateľov.
Bol nielen dobrým kritikom, ale aj výborným teoretikom,
predovšetkým odborníkom na slovenskú historickú prózu.
Mal zmapovanú nielen tvorbu Jégého, ale aj vznik a vývin
tohto druhu prózy. A vedel byť veľmi milý a príjemný v každej situácii.
Odchádza nám priateľ, ktorý bude veľmi chýbať.
Česť jeho pamiatke!
Tibor Žilka
Práve tá jeho dobroprajnosť v spojení s otvorenou kritickou hlavou a ochotou poradiť, bola taká vzácna. Bude nám veľmi chýbať.
Juraj Šebesta
Moje myšlienky dnes patria Tebe, Vladko... Dobrému človeku...
Želám pokoj Tvojej chápajúcej duši.
Štefan Kuzma
Neverím v nebo, ak, tak iba ako v poetickú metaforu. No pre Teba, Vladko, sa vzdávam svojej neviery. Veď kam inam by si išiel ako do neba? Vďaka, že som v tomto neľudskom svete stretla človeka.
Kveta Dašková
Navždy odišiel skutočne nenahraditeľný kolega v literárnej vede. Bude chýbať ďalším generáciám. Úprimnú sústrasť jeho rodine.
Viera Žemberová
Pri každom stretnutí s ním sa akoby zastavil čas. Vždy pozorne počúval, čo hovorí ten druhý a vždy kládol zvedavé, múdre a odborné otázky, ktoré svedčili o jeho veľkom záujme nielen o literatúru, ale aj o človeka sediaceho oproti nemu. Svojím pozitívnym postojom k životu hlboko ovplyvnil i mňa.
S vrelou spomienkou na neho a s hlbokou úctou k jeho životu...
Dagmar Inštitorisová
Dagmar Inštitorisová
Vyjadrujem veľký smútok nad odchodom milého priateľa Vlada Petríka.
Ján Milčák
Ako súčasť nezabudnuteľných spomienok na nášho klubového kolegu a uznávaného literárneho vedca, publikujeme aj text, ktorý predniesol Anton Uherík na poslednej rozlúčke s Vladimírom Petríkom vo Veľkom ev. chráme na Panenskej ulici v Bratislave 24. novembra 2017 .
V L A D K O
poznáme sa už 67 rokov.
Dnes tu stojím pri tebe
a viem ti s istotou povedať,
že nechápem čo je smrť, ale ani život.
Môj zrak slzou smútku skalený
nedovidí osud tvoj
ale ani osud môj.
A ty môj Bože čo Vesmírom sa voláš
nepovieš nám nikdy čo s nami zamýšľaš.
Nech trápime sa naďalej čakaním neznámeho.
Nech smejeme sa a plačeme
nech žijeme a umierame zároveň
len aby pravdu ty si mal, môj vesmírny Bože.
A vždy ju aj máš.
Lebo jediným Bohom si
a výnimky nepoznáš.
Viem, viem, nechaj ma dohovoriť môj Bože.
Viem, že od pradávna učíš nás
že tak to všetko správne je
že tak to všetko dobré je
a tak to všetko musí byť, ak človek človekom byť má
a ty Bohom naším vesmírnym.
Vladko, budeš s nami naďalej.
Ty predsa neodchádzaš.
To všetko je iba klam.
Veď z Vesmíru sa neodchádza
odísť nie je kam.
Anton Uherík