Napísať o dobrej knihe nie je nikdy neskoro
Zdenka Valentová – Belićová: Imigranti v babylonskej veži
Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec 2018
Najznámejšia a najuznávanejšia prekladateľka slovenskej literatúry do srbčiny, laureátka prestížnej Hviezdoslavovej ceny a naša klubová kolegyňa Zdenka Valentová – Belićová v rokoch 2015 – 2017 pripravila a vo svojom domovskom časopise vojvodinskych Slovákov Nový život publikovala sériu trialógov medzi poprednými slovenskými a srbskými spisovateľmi, pričom ona sama nebola len „tým tretím“, ale stala sa skutočným demiurgom týchto rozhovorov, prichádzala s ich ideou a udávala im tón, a tak vznikol objavný súbor rozhovorov so 14 slovenskými a 14 srbskými autorkami a autormi, prozaikmi, básnikmi a esejistami na tému identity, kultúrnej príslušnosti a kontextoch i možných tvorivých kontaktoch slovenskej, srbskej a slovenskej vojvodinskej literatúry: práve v nich sa naplno realizuje táto trojkontextuálnosť.
Ale dosť tohto môjho dlhého úvodu, nechcem ním odradiť od svojho zámeru, hoci so značným časovým odstupom napísať pár postrehov o Zdenkinej knihe. Patril som k autorom, ktorých tiež pozvala k tomuto trialógu. Ako prekladateľka môjho Tábora padlých žien do srbčiny mi za partnera vybrala srbského prozaika, prekladateľa a esejistu Davida Albahariho. Z členov nášho klubu takto oslovila literárneho vedca a básnika Zvonka Taneského (partnerom v rozhovore bol srbský básnik, literárny kritik a teatroóg Zoran Derić), Juraja Šebestu (s ním viedol dialóg Uglješa Šajtinac, dramatik a prozaik) a Jána Zambora ( s ním zasaGojko Božović, básnik, literárny kritik, esejista). Ale rovnakú pozornosť si zaslúžia aj ďalší slovenskí autori a autorky: Dušan Šimko, Pavol Rankov, Etela Farkašová, Michal Hvorecký, Martin Kasarda, Jana Juráňová, Svetlana Žuchová, Márius Kopcsay, Ján Tazberík a Ján Jankovič, ktorí so svojimi srbskými partnermi a partnerkami hľadali rôzne podoby ľudskej identity, ktorej krása je podľa definície Zdenky Valentovej – Beličovej v jej mnohorakosti. Musím ešte pripojiť informáciu, že partnerkami v dvochdialógoch boli známa vojvodinská novinárka Vladimíra Dorčová-Valtnerová a filologička Kristína Kováčová.
Okrem ťažiskovej témy rozhovorov o identite – jej rozmanité definície nájdeme už v názve trialógov: Identita, ktorú máme a ktorá nás stále uniká, Identita nie je sklená guľka – nestratí sa, Identita je osobné právo na jestvovanie – silné, ale nestále, Identitu si nevytvárame lem my sami – často nám ju určia iní, Dvojaká jazyková identita – obohacovanie, alebo vyčlenenie z obidvoch literatúr, Pojom identita častejšie podčiarkujeme to, čo nie sme, ktoré sú signálom, čo svedčí o tom aké rozmanité tvorivé asociácie téma vyvoláva, pre slovenského čitateľa-literáta prináša kniha aj objavný pohľad na srbských autorov, medzi ktorými je veľa esejistov, emigrantov, alebo ktorí trvale žijú v zahraničí a väčšina z nich prednáša na prestížnych svetových univerzitách.
Bolo preto pre mňa zaujímavé i povzbudzujúce poznanie, že slovenskí autori, ktorých Zdenka oslovila, im boli rovnocennými intelektuálnymipartnermi. Spomínam si, keď mne navrhla dialóg s Davidom Albaharim, autorom početných zbierok poviedok a románov (po slovensky v preklade Karola Chmela vyšli jeho knihy Cink a iné prózy a Snežný človek), prekladateľom z viacerých angloamerických literatúr, ktorý žije v Kanade a prednáša na univerzite v Calgary, vstupoval som do dialógu s ním s obavami. Ale Zdenkino úvodné konštatovanie, že „kultúrny kontext – tiež aj rozvoj vlastnej umeleckej identity – srbských a slovenských spisovateľov a umelcov po roku 1968 bol výrazne odlišný“, bol pre mňa impulzom k úvahe natoľko môže umelec v spoločenských pomeroch, v akých sme tu žili, byť autonómny a s čím všetkým sa musela moja generácia, vstupujúca do literatúry v rokoch normalizácie konfrontovať. A Dávidova generácia srbských prozaikov? „Naše konfrontácie neboli politického razu. My sme bojovali za slobodu, aby sme mohli písať prózu, ktorá práveže nie je politická. Mladí spisovatelia vtedy ukázali veľký záujem o postmoderný diskurz, ktorý nás, tak sme to vnímali, približoval k aktuálnym udalostiam vo svetovej literatúre“, konštatoval na túto pre moju generáciu kľúčovú tému David Albahari. Ako autora so židovskými koreňmi (prekladá do srbčiny aj izraelskú literatúru) som sa ho opýtal na tabuizované témy vtedajšej juhoslovanskej literatúry, osobitne na holokaust. Odpovedal: „ Téma holokaustu nepatrila medzi zakázané témy v srbskej literatúre a takmer všetci spisovatelia židovského pôvodu (Alexander Tišma, Danilo Kiš, Ivan Ivanji a iní), písali o utrpení židovského národa vrátane aj utrpenia, ktoré sa stalo na území bývalej Juhoslávie počas druhej svetovej vojny“. A v súvislosti s témou identity povedal: „ Niekedy je ľahšie povedať, že nemáme žiadnu identitu, ako čeliť následkom priznávania určitej identity. Už spomenutý Danilo Kiš po celý čas neúspešne utekal pred skutočnosťou, aby bol označený akoukoľvek národnou identitou“.
Dovolil som si knihu o identite priblížiť citovaním z môjho dialógu s D. Albaharim preto, lebo som sa rozhodol, zo všetkých početných rozhovorov, na ktorých som bol účastníkom, zaradiť do pripravovaných pamätí práve tento. A pri pozornom a obohacujúcom čítaní ostatných trialógov, mi zišla na um, možno trocha sa vnucujúca myšlienka, že téma identity, v slovenskej literatúre skôr ojedinelá, by sa mohla stať súčasťou pamäti tých autorov mojej generácie, ktorých Zdenka rovnako vyzvala k dialógu – prinajmenšom preto, že vek na to už máme...
Ako spisovateľ som poskytol mnoho rozhovorov, zároveň som sám, predovšetkým v Knižnej revue, publikoval rozhovory s mnohými literárnymi tvorcami, viacerí majú už trvalé miesto v modernej slovenskej literatúre. A „umenie rozhovoru“ som si overil aj v knihách Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci ( s Rudolfom Dobiášom) a Dar a bremeno dvojitej identity (s Tiborom Žilkom). Ako toto umenie zvládla Zdenka Valentová-Belićová, som sa, po dohode s ňou, rozhodol teraz priblížiť aj na stránke KNS.
A tak prílohou tejto mojej trocha oneskorenej úvahy je celý text knihy Imigranti v Babylonskej veži v elektronickej verzii.
ANTON BALÁŽ
Anton Baláž so Zdenkou Valentovou-Belićovou pri odovzdaní Ceny P. O. Hviezdoslava (2012)