Tibor Žilka vlastnými slovami
V knihe rozhovorov Dar a bremeno dvojitej identity
„Vôbec sa nepamätám, že by sa v Plášťovciach hovorilo po slovensky, ale v Šahách už od samého začiatku bola potrebná slovenčina. Prevládala síce maďarčina, ale chodili sme do slovenskej školy, navyše niektorí spolužiaci ani neovládali maďarčinu. Iná vec je, že mnohí z nich sa postupne naučili po maďarsky, lebo v bezprostrednom kontakte to jednoducho potrebovali. Boli to deti prisťahovalcov z Horniakov. Podobne ako Riečanovci v Ballekovom románe Pomocník. Riečanova žena a jej dcéra v župnom meste si zmenili nielen kroje na módu, ale – o tom Laco Ballek nepíše – si museli osvojiť aj jazyk. Jednoducho to prostredie vyžadovalo. Zároveň v našom prípade bolo žiaduce, aby sme si dobre osvojili slovenčinu. Samotné prostredie bolo živnou pôdou pre dvojjazyčnosť. Typický Šahan automaticky prechádzal z jedného jazyka na ten druhý jazyk. Ja som si tieto prechody osvojil už predtým. V Šahách som hovoril čistou, dá sa povedať spisovnou maďarčinou, no cez prázdniny v Plášťovciach so svojimi rovesníkmi som prešiel na tzv. poľovčinu, po maďarsky – palóc nyelvjárás. Takto som ľahšie zapadol do kolektívu dedinských chlapcov ako mestský chalan zo Šiah“.
....
„ V Šahách bol Ballek pre všetkých Dušanom. Toto krstné meno mu vybrala matka-evanjelička, ale keď jeho otec-katolík náhle umrel rok pred synovou maturitou, práve ona mu zmenila krstné meno na Laca, lebo podľa neoverených informácií je toto meno katolícke a Dušan evanjelické. Asi preto, lebo Ladislav je meno svätca u katolíkov. Už predtým bol vraj Laco miništrantom, čiže aj v mladších rokoch sa prejavovala jeho katolícka orientácia. Dnes by som povedal, že bol liberálnym katolíkom. Ale ja som v tom čase také veci nevnímal, pre mňa boli bratia Ballekovci predovšetkým vášniví futbalisti. Futbal sa vtedy hrával v miestach, kde sa teraz nachádza park, no a Ballekovci bývali pri parku. Tým sa zaradili medzi hornú vrstvu šahanskej smotánky, čo je napokon zobrazené v Ballekovom románe Pomocník – rodina mäsiara Riečana sa presťahuje práve do domu v Parkovej ulici. S týmto parkom a s touto ulicou Laco pospájal aj iné príbehy, dokonca rozprávač jeho Agátov práve tu videl rozkvitnúť vzácnu agávu. Ten park bol teda miestom, kde sme hrávali futbal do úplného vyčerpania. Neskôr sme s Lacom hrali za Šahy súťažné zápasy, s futbalom sme precestovali Horehronie a spoznávali obce Banskobystrického kraja. Zo začiatku sa cestovalo na zápasy na nákladných autách, keď pršalo, plachta nás chránila pred dažďom a vetrom. Neskôr to boli už autobusy, v nich sme sa už cítili bezpečne. Svoje futbalové roky Ballek do svojho palánskeho prozaického cyklu nezahrnul. Naše spoločné školské roky sa skončili, keď som ja prešiel do maďarskej školy a Ballek pokračoval v štúdiu na slovenskom gymnáziu. Pri stretnutiach, keď bol Laco už úspešným spisovateľom a ja vysokoškolským pedagógom, sme sa v spomienkach vždy vracali k našim futbalovým rokom“.
....
„ Občas nás prišiel navštíviť na internátRudo Sloboda, často chodil na našu izbu, hlavne za Dušanom Kuželom. Dlhé hodiny filozofoval a my sme ho počúvali s istou skepsou. A ešte jeden zážitok: Sloboda dokázal celé dni študovať v Univerzitnej knižnici. Pred študovňou bola predsieň so stoličkou a stolíkom, kde sme sa spolu dlho rozprávali. Jeho Narcis je mnohými vlastnosťami slovenským pendantom tzv. „nového románu“ v slovenskej literatúre, ktorý vygenerovali francúzski autori ako Samuel Beckett, Michel Butor, Natália Sarrautová a ďalší. Pritom je to výsostne (česko)slovenský román, veď časť deja sa odohráva v Ostrave, dokonca v robotníckom prostredí, ale v Narcise už žiadne velebenie tejto obzvlášť ospevovanej triedy v socialistickej spoločnosti nenachádzame. Istým spôsobom zobrazuje ostravské prostredie podobným spôsobom ako Milan Kundera v románe Žert, ale toto prostredie R. Sloboda poznal takpovediac „zvnútra“. Zároveň si treba uvedomiť, že Narcis vyšiel prvýkrát v roku 1965 a Žert až o dva roky neskoršie. Vynára sa otázka, či by Sloboda nemohol ovplyvniť svojím postojom samotného Kunderu, veď sme žili v Československu a vzájomné väzby dvoch literatúr boli veľmi silné. Ak však mám byť úprimný, Johanidesovo Súkromie a Kunderove romány a novely sú asi pre väčšinu čitateľov lepšou lektúrou ako Slobodov Narcis. Treba však uznať, že začal niečo, čím položil základy nového videnia skutočnosti a jej absurdít. Tejto metódy sa napokon nikdy nezbavil, aj jeho život je plný absurdít a vyvrcholením je jeho samovražda. Román Narcis má nesporne dôležitú funkciu pre ďalší vývin slovenskej literatúry, iniciačná a priekopnícka funkcia tohto experimentu tak trošku pripomína Kafkovu tvorbu, ale pokiaľ F. Kafka je celosvetovým fenoménom, Sloboda zostáva trvalou hodnotu iba v rámci slovenskej literatúry. Mne osobne je najlepšou lektúrou jeho román Rozum, ale aj jeho poviedky a novely pokladám za trvalé klenoty slovenskej prózy“.
„V Maďarsku som často prednášal už od roku 1966. Maďarská jazykoveda a literárna veda sa začala orientovať na štrukturalizmus, medziiným aj na pražský lingvistický krúžok. Ja som bol istým spôsobom na ich výsledky napojený už od roku 1961, ale hlavne v rámci svojich ašpirantských štúdií som si tieto poznatky neustále prehlboval. Začal som sa venovať aplikácii štatistických metód pri výskume literárnych textov. Zameriaval som sa prostredníctvom týchto metód na zexaktnenie výskumu. Najviac som prednášal v Budapešti a v Segedíne, v iných mestách iba príležitostne. Prvý veľký úspech som mal na vedeckej konferencii o nových metódach pri interpretácii novely, a to práve vďaka použitiu matematických metód pri výskume maďarskej prózy (Gy. Krúdy, D. Kosztolányi, Zs. Móricz, L. Nagy). Konferencia sa uskutočnila v apríli r. 1970 a vyše 300 stranový zborník z nej vyšiel o rok neskoršie. Odvtedy ma sústavne pozývali na tieto konferencie, ako zahraničného účastníka s dokonalou maďarčinou. V Segedíne sa organizovali konferencie, tam sa vytvorila jednotná semiotická škola pod vedením Zoltána Kanyóa v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Semiotika sa stala módnou disciplínou a pod záštitou Miklósa Szabolcsiho sa mohla rozvíjať. Imre Dénes a ja sme boli na tieto konferencie pravidelne pozývaní, tam skutočne prednášali tí najlepší odborníci ako Mihály Szegedi Maszák či Vilmos Voigt. Z. Kanyó na jednej našej konferencii v Nitre aj prednášal, žiaľ, čoskoro vážne ochorel na mozgový nádor, operovali ho vo Švajčiarsku vďaka svojim kontaktom. Bol totiž medzinárodne uznávaným germanistom. Napriek tomu podľahol tejto zákernej chorobe a po jeho smrti sa spolupráca so Segedínom ďalej nerozvíjala. Moje kontakty s maďarskými semiotikmi sa však neprerušili, dokonca ma poctili úvodnou prednáškou pri zakladaní Maďarskej semiotickej spoločnosti. Dodnes som čestným členom tejto spoločnosti spolu s F. Mikom, ktorého ešte stále uvádzajú ako člena in memoriam“.
....
„ V roku 1984 uzrel svetlo sveta Poetický slovník, ktorý má veľký úspech, o tri roky neskôr vychádza v novom, prepracovanom vydaní a za tento slovník dostávam aj Cenu Tatrana. V slovníku je zahrnutá aj Mikova výrazová sústava, ale aj Popovičova teória metatextov. Keďže nás stále kritizovali, že naša teória nie je zrozumiteľná, veľké úsilie som vynakladal na to, aby heslá boli jasne sformulované, navyše doložené aj vhodnou ukážkou. Pri jeho vzniku som bol v najlepších tvorivých rokoch a disponoval som bohatými skúsenosťami z výskumnej práce s literárnym textom. V kabinete bola od začiatku zásada, že sa výskum robí spoločne a každý môže výsledky aplikovať aj vo svoje práci. Neskromne musím k tomu dodať, že som mal ešte jednu výhodu: mal som prečítané ohromné množstvo literárnych diel nielen z maďarskej a slovenskej literatúry, ale aj zo svetovej tvorby. Popri veľkému úsiliu, aby v slovníku všetko bolo zrozumiteľné, vyberal som si tie najvhodnejšie ukážky pri výklade jednotlivých poetických javov. A čo som najviac aplikoval zo skúseností z našej lexikografickej práce v kabinete, to bolo systémové radenie hesiel, čiže heslá neboli zoradené v abecednom poradí. Takto vznikol slovník, ktorý sa mohol používať aj ako učebnica. Prirodzene, je zastúpená v ňom aj Mikova výrazová sústava, aj Popovičova teória metatextov. Veľa príkladov bolo zo súčasnej literatúry. A ešte jedna vec: už som striktne nerozlišoval medzi vysokou a populárnou literatúrou, ako sa to robilo dovtedy. Takto sa dostali do slovníka ukážky z diel M. Lasicu a J. Satinského, Stanislava Štepku alebo humoristické básne Ľ. Feldeka. Humor všeobecne dostal zelenú. Vďaka týmto vlastnostiam sa stal z Poetického slovníka bestseller. Najprv vyšiel 3000-ovom náklade, o tri roky neskôr, trošku prepracovaný a doplnený, až 10 000-ovom náklade. Vraj doteraz žiadna literárnovedná publikácia nevyšla v takom vysokom náklade, hovorieva K. Wlachovský“.
....
„ Bola to práve naša nitrianska škola, ktorá sa popri tartuskej škole, reprezentovanej sovietskym semiotikom Jurijom Michajlovičom Lotmanom, stala najznámejšou literárnovednou školou vo východnom (socialistickom) bloku a udržiavala kontakty so zahraničnými vedeckými inštitúciami a osobnosťami ( J.M. Lotman, B. A. Uspenskij, R. Jakobson, V. Voigt, Z. Kanyó, J. Sławiński). Mikova výrazová sústava a Popovičova teória metatextov korešpondovala s tým, čo sa stalo v 60. a 70. rokoch súčasťou semiotiky. V 60. rokoch sa práve semiotika stala zastrešujúcou makrovedou v tých oblastiach, ktoré si zakladajú na poznávaní a výklade znakov. Pokryla celú škálu vied, od lingvistiky cez literárnu vedu, estetiku, etnografiu až po kultúrnu antropológiu všetko. S odstupom času môžem povedať, že Nitra koncom šesťdesiatych rokov a v sedemdesiatych rokoch tvorila ostrovček takého spôsobu výskumu, ktorý bol v tom období červeným súknom pre predstaviteľov moci. Slovenská literárna veda v 50. rokoch pozostávala zo samých fráz, no a naraz niekto v (Česko)slovensku začal skúmať samotné „bytie“ v literárnom texte. Len zopakujem, že nitrianska škola sa od samého začiatku svojej existencie opierala aj o pragmatický aspekt semiotiky, t.j. z komunikačnej teórie sa dôraz kládol na vzťah text-čitateľ. Mikova výrazová sústava, zahŕňajúca základné výrazové kategórie, v systémovej podobe preklenula prísne hranice medzi tzv. formou a obsahom, lebo bola založené na téme ako primárnom pojme pri výskume textu. Naše pravidelne vychádzajúce zborníky O interpretácii umeleckého textu mali ohlas aj u západných semiotikov, nehovoriac o blízkych susedoch – Maďarsku, Poľsku či Juhoslávii. Na Slovensku súčasný literárnovedný výskum obohatila nitrianska škola
predovšetkým tým, že udomácnila literárnovednú terminológiu, ktorá po istých úpravách a doplnení dodnes pretrváva, samotná teória literárnej komunikácie a interpretácia umeleckého textu sa stala samozrejmosťou. Základy teórie umeleckého prekladu položil A. Popovič a táto teória ovplyvnila aj vývin teórie adaptácie, intertextuality a intermediality“.
...
A ešte Tibor Žilka slovami jeho dvoch synov
„ Mával som rád jeho tajuplnú pracovňu. Fascinujúce boli kopy popísaného papiera a nastohované knihy (takú výšku nedosiahli ani družstevníci v JZS Slušovice v časoch najväčšej slávy). Odvtedy si pamätám, ako knihy voňajú. Samozrejme iba v prípade, že sa zadarí konkrétny exemplár vypátrať. Keďže Google ešte neexistoval, bolo potrebné kvôli informáciách prebrať knihy a to zvyčajne všetky geologické vrstvy. Mnohé siahali do hĺbky niekoľkých rokov a jediné, čomu mohli podľahnúť, bolo povinné dezinfekčné maľovanie pracovne, nariadené zákonitou manželkou v nepravidelnom cykle jedna nanajvýš dve päťročnice. Vídaval som ho, ako, často beznádejne, prehrabuje stovky papierov, berie do rúk knihy a zúfalo v nich listuje, aby ich položil niekam na bok, kde ich už nikdy nenájde. Tieto postupy sledované detským pohľadom možno naoko vyzerali chaoticky. A predsa práve takýto navonok roztržitý človek dokázal vymyslieť a zostaviť slovník. A keďže v našej rodine nebývali veci tuctové, ani slovník nebol. Bol poetický“.
Róbert, vlastnou klávesnicou podpísaný, najstarší potomok svojho otca
„ Viem, zazlievaš mi v skrytu duše, že nie som hrdým nasledovníkom Pavla Vilikovského a moje pisateľské nadanie zakrnulo na úrovni regionálneho novinára prispievajúceho do nízko nákladového občasníka. Ako rád by si moje dielo zaradil do svojich literárnovedných brožúr, kde by mali dostatočný priestor pre neplatenú reklamu. Tých zopár písačiek, ktoré som podhodil do tlače, nemajú priveľkú úroveň, predsa si im vyjadril svoju podporu. Je paradoxné, že napriek tomu, že som gény pre písanie zdedil tak po meči, ako aj po praslici, ich vzájomné spojenie neviedlo k erupcii literárnych veľdiel, ako skôr prinieslo nechcenú recesiu spisovateľského talentu. Zostáva mi preto len skrytý obdiv pre neznesiteľnú ľahkosť, s akou si počas kariéry produkoval jeden zborník za druhým. V ušiach mi znie ladný tlkot písacieho stroja, ktorý v pravidelných intervaloch vysielal svoje literárne SOS. Písal si knihy v dvoch jazykoch paralelne a ukájal tak svoje uhorské slovanstvo, ktoré sa ti podarilo pretaviť do našich životov. Ale nesmúť, tvoje snaženia predsa len nezostali nepovšimnuté. Objavil si pre mňa FranzaKafku, Milana Kunderu, UmbertaEca či G. G. Marqueza. A infikoval neuhasiteľnou vášňou pre knihy. Povráva sa, že zberateľská posadnutosť je dedičná. Pre moju rodinu to však asi nie je priveľmi radostná správa“.
Norbert... najmladšia genetická kópia
Prof. PhDr. TIBOR ŽILKA, DrSc. ( nar. 1939 v Plášťovciach), vysokoškolský pedagóg a literárny vedec, náš dlhoročný kolega v Klube nezávislých spisovateľov, sa 29. januára 2024 dožíva vzácneho životného jubilea – 85. rokov. Ako zaslúženú poctu jeho bohatému tvorivému dielu, ktoré ešte nekončí, som sa rozhodol priblížiť aspoň pár jeho životných a vedeckých zastavení z našej spoločnej knihy rozhovorov Dar a bremeno dvojitej identity (Literárne informačné centrum, Bratislava 2021). Podnetom k našim priateľsko-pracovným stretnutiam bola jeho osemdesiatka, ktorú sme si pripomenuli na našom klubovom stretnutí pred piatimi rokmi...
Ach, Bože, ako nám tie roky utekajú, milý Tibor. Ani postmoderna ich nedokázala pribrzdiť. Tak nám zostáva už len Ti zavinšovať veľa a veľa zdravia do ďalších rokov.
Anton Baláž