Zilkova_Solcanska - KNS

 

Román Jánošík pravdepodobne nebude hodnotené a prijaté jednoznačne. Sama autorka na to upozorňuje v závere, kde sa ospravedlňuje napríklad Terchovčanom, kde dodnes žije romantický jánošíkovský príbeh, taký odlišný od  Jánošíka v jej románe. Už tu upozorňuje na odlišnosti v chápaní tejto postavy, kde striktne odlišuje realistickú postavu od štúrovcami vytvoreného národného hrdinu.

 

Už samotný výber vzbudzoval otázky, prečo si autorka zvolila práve Jánošíka, keď ten už bol zobrazený a analyzovaný po každej stránke a v každom druhu umenia – vo výtvarnom až nespočetnekrát. Možno povedať, že každá doba si z Jánošíka niečo vybrala, niečo k jeho obrazu pridala či odobrala podľa požiadaviek doby.  M. Čengel Solčanská najskôr pátrala  po spôsoboch zobrazenia tejto postavy v rozličných druhoch a žánroch a o vzťahu doby k nej už aj preto, lebo historických faktov o Jánošíkovi je pramálo. Táto skutočnosť otvárala široké možnosti pre autorskú fabuláciu, hľadajúcu  najprv ideu, do ktorej následne vtesnali raz zbojníka a inokedy národného  hrdinu. Jánošík stelesňoval bojovníka proti národnostnému, sociálnemu či inému útlaku, bol legendárnym, smelým a nebojácnym hrdinom, vzorom pre národ v danej dobe (hlavne v romantizme, ale nepohrdol ním ani V. Mečiar či R. Fico), ale aj sexsymbolom, komerčnou postavou vo filmovom trháku a hlavne osobnosťou, okolo ktorej sa vytvárali mýty, a tie sa dali vždy nejakým spôsobom transformovať a prispôsobiť vyhliadnutému cieľu.

 

Kto bol Jánošík pre M. Čengel Solčanskú? Aký cieľ sledovala autorka pri výbere tejto témy? Ona sama nám v závere svojho románu ušetrí čas nad vymýšľaním dôvodov a dôsledkov napísaného diela. Začnime teda prvou citáciou: „Bol to (Jánošík, c. a.) nad všetku pochybnosť právoplatne odsúdený zločinec“ (s. 288). Prvým dôvodom výberu je teda bezpochyby demýtizácia Jánošíka ako národného hrdinu. K demýtizácii Jánošíka došlo niekoľkokrát aj v minulosti, ale obyčajne iba na platforme parodizácie (V. Kubal, M. Lasica – J. Satinský, Ľ. Feldek, S. Štepka). V prezentovanom diele ide o posun na línii historickej – od fikcie k realite.

Autorka citovanú vetu bohato rozvíja tak, že ju zasadí do historického rámca doby, aby vydala svedectvo o tom, že Jánošík je produktom spoločenských a politických pomerov. Treba jej priznať dobrú znalosť historických faktov, ktoré niekedy uvádza celkom jednoducho, nerozpisuje a nezdôvodňuje ich existenciu, pri iných zase fabuluje a  niektorým historickým postavám (Ján Bottyán, Juraj Rákóczi či Ladislav Ocskay) venuje enormnú pozornosť. Vytvára si k nim až osobný vzťah, čo v závere opäť priznáva.

 

Pri zobrazovaní historických dejov prechádza mnohými slovenskými mestami, miestami a osobnosťami pripomínajúc, že v minulosti boli Slováci (i keď ešte neboli národom) súčasťou uhorských dejín, a preto by ich mali poznať. A to je dôvod, prečo venuje toľko pozornosti a priestoru dejinným udalostiam. Iba tak možno vytvoriť reálny obraz človeka, ktorý je súčasťou týchto dejín, hoci skončil na šibenici. V románe sa spomínajú aj predstavitelia slovenskej literatúry a kultúry, či zachovalé pamiatky (niekedy aj násilne, napr.  rímsky nápis na trenčianskom brale), ktoré sú pozostatkami aj slovenských dejín. To si uvedomili aj historici, o čom svedčí množstvo titulov odbornej literatúry a literatúry faktu v závere románu. M. Čengel Solčanská z povedomia čitateľov vymaže názor, že Slováci nemajú dejiny. Majú, len ich prežívali spolu so susednými národmi.

 

Autorka do deja vstupuje in medias res, teda so životným príbehom Jánošíkovho otca, komplikovaným dejinnými udalosťami, teda známymi povstaniami, s ktorými slovami autorky „...boli iba problémy. Prevrátili život naruby každému mestečku a každému mešťanovi i sedliakovi“ (s. 13). Tým sa „odštartovala vlna“ opisov vzniku a priebehu jednotlivých povstaní a účasti Jánošíkovho otca i samotného Jánošíka v nich. Zásluhou autorkinho filmového videnia, teda zobrazovaním konkrétnych vojnových dejov a ich dôsledkov nielen na jednoduchého človeka, ale aj na uhorskú šľachtu, sa pred očami čitateľa vytvára panoramatický obraz doby, ľudí a ich tragických osudov. Autorka sa venuje viac jednoduchým ľuďom než ideológii či ideám rozličných povstaleckých vodcov. Realistický až naturalistický obraz zaobchádzania s ľuďmi, ich trýznenie a vraždenie svedčia a vypovedajú o malej hodnote ľudského života – poddaného či šľachtica.

 

Sledovaním osudov mnohých postáv – historických i vymyslených – sa postupne dotýka miest, ktoré si dodnes zachovávajú stopy po týchto i neskorších dobách. Tak spoznávame životný osud Žofie Bosňákovej, mohylu vodcu v Očkove, pamiatky na Caraffovo vyčíňanie v Prešove, Ottlykov kaštieľ v Horných Ozorovciach (dnes Bánovce nad Bebravou) atď.

 

Ak pripustíme, že autorka demýtizuje Jánošíka, v rovnakej miere to platí aj o dobe poznačenej náboženskými a protihabsburskými povstaniami. Kým v odbornej literatúre sa jednou vetou odbaví porážka tej-ktorej rebélie, Solčanská píše o jej následkoch. Rovnako v živote šľachty (Caraffove popravy šľachticov v Prešove) ako aj obyčajných ľudí: „Všade, kam ľudské oko dohliadlo, bolo vidno dym z dohasínajúcich požiarov, vyrabované dediny, opustené osady, tulákov s prepadnutými lícami. Zbehnutí kuruci… zabíjali a mŕtvoly nechávali nepochované v úvozoch, v kalužiach po daždi. Rodili sa deti bez otcov… Potom prišiel mor, ktorý vykosil ľudí ako prezreté klasy. Celé dediny zostali vyľudnené… život sa vrátil s novými ľuďmi, ktorí... prijali údel, ktorý prijímajú všetci sedliaci: žiť a umrieť bez toho, aby čokoľvek znamenali“ (s. 117).

 

Hoci by sa postava Jánošíka mala vynímať ako realistická kresba (zbojník, zlý človek, vrah), hoci sa mu odnímajú legendárne vlastnosti, predsa jeho život, vojenčenie a napokon aj zbojníčenie vyznieva ako románová fikcia, čo je prirodzené, lebo o Jánošíkovi je príliš málo zachovaných faktov. To, prirodzene, nielen M. Čengel Solčanskej, ale každému autorovi rozviazalo ruky i fantáziu, ibaže vždy v mene niečoho iného. Sama autorka v závere priznáva, kde všade si dovolila fabulovať, pridať postavu, či zmeniť jej charakter. A tak aj Jánošík, hoci je zločinec, v očiach jeho milej Jadvigy je milujúci muž a otec jej dieťaťa. Meno Jadviga (nie Anička) možno korešponduje s faktom, že aj Poliaci si privlastňujú Jánošíka.

 

Zvláštnosťou románu je kapitola spojená s osobou Jánošíkovho kata, ktorý mu pred popravou vyrozpráva svoj životný osud. Sú to uhorské dejiny v skratke, kde sa ukáže, že kat i jeho obeť stretávali rovnakých ľudí, prežívali podobný búrlivý život plný krutosti a zabíjania, a odlišovali sa od seba iba tým, že jeden stretnutie prežil a druhý nie. Apropo: autorka všetky dobové krutosti zobrazuje filmovým spôsobom, jej obrazy sú naplnené nielen tvarmi, ale aj emóciami a prežívaním diania. Pritom nerobí rozdiel medzi krutosťou Turkov a predstaviteľmi európskej civilizácie. Filmovosť cítiť aj v kompozícii, kde často dochádza k ostrému strihu a prechodu do nového prostredia a deja.

 

Román Jánošík svojím rozkošateným historickým pozadím si vyžaduje trpezlivého a vzdelaného čitateľa, pripraveného stráviť aj mnohé naturalistické opisy krutosti zobrazenej doby. Ak toto zvládne, potom bude odmenený hodnotami, ktoré román Jánošík ponúka: 1. pôsobivú, panoramatickú dobovú atmosféru; 2. demýtizáciu postavy Jánošíka; 3. nové historické povedomie; 4. výrazný vzdelávací aspekt.