Reflexie Márie Bátorovej
Televízna podoba Hronského románu Jozef Mak, ktorú vysielala RTVS 1. januára 2022, dala širokému diváckemu okruhu možnosť konfrontoval toto dielo nášho povinného, neskôr odporúčaného maturitného čítania s jeho dramatickým vizuálnym stvárnením a pre mnohých divákov aj nové začítanie sa do románu nášho literárneho klasika. Pre literárnu vedkyňa Máriu Bátorovú, autorku monografie Jozef Cíger Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre to bol podnet priblížiť v texte Televízna podoba Jozefa Maka – aj ako podnet na návrat k jeho dielu širšie tvorivé i literárnohistorické súvislosti jeho vzniku a jeho zaradenie (spolu s románom Andreas Búr) do kontextu medzivojnovej európskej románovej tvorby.
Divadelnú podobu osudu známeho švédskeho filmového režiséra dal režisér Roman Polák v inscenácii na javisku činohry SND v Bratislave ešte v júni roku 2021 pod názvom Scény zo života (Ingmara Bergmana). Pod rovnomenným názvom prinášame aj Bátorovej pohľad na túto inscenáciu. Nie náhodou ju dáva do súvislostí, v akých priniesol svoj pohľad na túto osobnosť svetovej filmovej a divadelnej kultúry náš nezabudnuteľný kolega Július Vanovič v monografii Za kulisami života (Existenciály Ingmara Bergmana).
A do tretice je to premýšľavá a nanajvýš aktuálna úvaha Globalizácia a svojskosť. Všetky tri texty pod spoločným názvom Reflexie Márie Bátorovej nájdete v rubrike Kritické reflexie. Môžu slúžiť aj ako výzva ostatným klubovým kolegom ponúknuť na našu stránku svoju publicistické či kritické texty a úvahy, hoci publikované v iných médiách, s ktorými by sme sa aj my ostatní radi oboznámili.
Televízna podoba Jozefa Maka – aj ako podnet návratu k dielo Jozefa Cígera Hronského
Po dlhom čase avizovala Slovenská televízia niečo nové zo slovenskej medzivojnovej moderny. Veľmi sme na to čakali. Tvorcovia televízneho filmu Jozef Mak (réžia: Peter Bebjak, scenár: Ondrej Šulaj) si to nezľahčili, nevybrali si nikoho menšieho než centrálnu postavu slovenskej literárnej moderny Jozefa Cígera Hronského a jeho zdanlivo známe dielo Jozef Mak z roku 1933. Román sa často dodnes stereotypne charakterizuje ako tradičný dedinský román, hoci táto charakteristika nesedí a môžeme jej ľahko oponovať nielen tým, že socialistická kritika sa z ideologických dôvodov chcela zbaviť „slovenskoštátovského prominenta“, neskôr emigranta Hronského, odsúvajúc ho (dodnes) na vedľajšiu koľaj.
Keď bežný divák film dopozerá, pýta sa, či je taký osud vôbec možný, alebo Hronský pozbieral všetku tragédiu sveta do života jedného človeka. Jozef Mak patrí do skupiny Hronského románov, ktoré nie sú autobiografické a veľký románopisec tento román len naplnil modernou poetikou (pocitmi, ktoré sú zachytené obrazom a najmä gestom – väčšinou mlčaním a bezmocnosťou, ktorú skoro následne strieda čin u Jozefa alebo letargia u jeho brata Jána a cez ňu precíznym zachytením vnútra človeka.
Niekde v archívoch je zmienka, že za týmto príbehom sa Hronský vybral do hôr, na samotu, no našiel doma len ženu skutočného „Maka“, ktorá pochybovala, že jej muž vyrozpráva spisovateľovi príbeh svojho života, no poradila mu, aby doniesol kus údeného a fľašu slivovice, uvarila kapustu a v priebehu jednej noci mal Hronský príbeh človeka – milióna v pamäti. Po opak tejto postavy – človeka titana nemusel nikam chodiť. Román Andreas Búr Majster (Rím 1947/48) je jeho vlastný príbeh, človeka génia, ktorý pracoval pre slovenskú kultúru, založil odbory SAVU (1942), dodnes fungujúcu Neografiu, vydavateľskú činnosť, odtabuizoval dieťa a ženský svet, vrátane sexuálneho života, no najmä zvládol všetky žánre od učebníc, cez hravé rozprávky, cez povesti (dnes už sfilmované, ako Sokoliar Tomáš) až k veľkým románom, porovnateľným motívmi a poetikou s románmi nositeľov Nobelovej ceny vo svetovej moderne. Nezabudnúť, že bol aj maliar a vizuálne umenie – farebnosť, no aj poézia (prvý text, ktorý napísal na talianskom fronte hneď po maturite bola báseň Sirota) sú základnými atribútmi jeho videnia sveta, ktoré sa prejavuje v jeho poetike. V Hronského diele začína tzv. lyrizovaná próza (J. Števček), alebo slovenský naturizmus (O. Čepan).
Takto zložitého autora a takto mnohovrstevné dielo „prerozprávať“ filmovou poetikou bolo iste veľmi komplikované a ťažké. Tvorcom filmu sa to však podarilo skoro excelentne. Presne je cielené obsadenie úloh jednotlivými vynikajúcimi hercami: bezbranný, no zoči voči ťažkým podmienkam spevnený charakter Maka (Dávid Hartl), ktorý všetko vydrží a vždy sa „chytí svojej šable“, čelom k ťažkostiam, ktoré prekonáva, niekedy márne, a predsa stále znova; ožran a násilník Meľoš (obsadený do úlohy geniálnym Tomášom Maštalírom); krehká, láskyplná Makova matka (Diana Mórová); vynikajúco vybraté typy Maruša (JuditBárdos) a Jula (Jana Kvantíková); ale aj postavy, ktoré sa objavia kratšie Bialoš (Alexander Bárta) a jeho žena (Vanda Tureková); dobrácka a ľahkomyseľná Meľoška, ako aj najtragickejšia postava románu Ján Mak (Juraj Loj).
Kamera (Martin Rau) vynikajúco zachytáva poéziu prírody a zvykového súžitia s ňou či ľudových mýtov (kladenie jánskeho ohňa), krajiny, akoby symbolicky spiacej pod snehom, v ktorej sa však tragédie a osudové drámy nevyhýbajú človeku. Prítmie v domoch, v ktorých sú ľudia odkázaní sami na seba – všetko, aj truhly pre svojich mŕtvych – si musia vedieť vyrobiť sami. Násilie, domáce aj „vládne, úradné“, ktorému sa nedá vyhnúť a ktoré zásadne zasahuje do životov. V počiatočnej scéne narodenia Jozefa Maka ohlásené a dané dieťaťu do „kolísky“ utrpenie (ktoré má v románe náboženský charakter v postave Krista idúceho svitaním) je tu zobrazené v podobe svetla vnikajúceho zvonka cez pootvorené dvere, v ktorom jemne poletujú vločky snehu. Takéto poetické momenty sú menej časté. Skôr prevláda tvrdá skutočnosť, takže rôzne tragédie prevažujú a vytvárajú akoby súvislý rad hrubostí a drsností, ktoré idú na hranu znesiteľnosti a vtedy hlas komentátorky hovorí o tom, že ešte týmto utrpeniam a stratám nie je koniec, že Jozef Mak je ešte „mladý“ a ešte si ich užije. Ženský hlas komentátorky je už druhýkrát „odblokovaním“ Boha, ktorý je v predlohe prepojený aj na rozprávača a intervenuje do deja.
Naopak, ženské postavy, najmä Maruša a Jula nie sú vo filme precízne oddelené typy. Ak sa tvorcovia filmu správne radili s historikmi, aby neurobili chyby v rôznych pasážach o vojenstve (charakteristika vojaka v adaptácii je prevzatá z románu Pisár Gráč (1940), ale zážitok a téma tohto románu je spred 1. svetovej vojny), ale aj zapracované pasáže o maďarizácii spred 1. svetovej vojny a iné momenty ostali pravdepodobne bez poznania výskumu Hronského diela v demokratickej literárnej vede (J. C. Hronský a moderna. Veda 2000). Myslíme tu najmä naproblematiku a stvárnenie ženských protagonistiek (Maruša a Jula), kde povedzme otázka podvedomia a psychoanalýza ovplyvňujúca po prelome 19. a 20. storočia celosvetovú modernu, nemohla byť v interpretáciách socialistických literárnych vedcov (Alexander Matuška a Ján Števček) prítomná a tvorí pritom rovinu, ktorá najsilnejšie ovplyvňuje konanie postáv a celý dej. Týka sa to najmä spomínaných dvoch hlavných protagonistiek, ktoré autor odlíšil s mimoriadnou psychologickou precíznosťou. Najmä v tomto je Hronského modernita, schopnosť zachytiť vzácnu typologickú jedinečnosť svojich postáv.
Hronský, ktorý emancipoval ženský svet a odtabuizoval ženskú sexualitu (ako jeden z prvých v slovenskej literatúre v poviedke Smiech Rozálie Ďurišovej aj podstatu najstaršieho remesla, prirodzený sklon k nemu u istých typov žien), zachytáva v románoch komplikované vzťahy troj – až štvoruholníkov. Svojrázne a výrazné ženské typy tvoria v Hronského diele rovnocennú protiváhu výrazným mužským protagonistom.
Problémy modernej civilizácie, najmä dve svetové vojny, ktoré narušili oblasti všetkých hodnôt, a tým aj psychickú stabilitu človeka, rieši Hronský v postave Jozefa Maka činnosťou a vytrvalosťou vo vytváraní hodnôt (podobný je vo svetovej moderne Izák z Hamsunovho románu Požehnanie zeme a i. ). Pretrvanie a prežitie tu súvisí najmä so schopnosťou vydržať útrapy, ktoré nikoho v živote neobchádzajú. Tento nádejný moment, že sa to dá, zanechal Hronský ako posolstvo aj cez román Jozef Mak.
Scény zo života režiséra (IngmaraBergmana)
Hra činohry SND v réžii Romana Poláka mala premiéru v júni 2021. Ako možno čítať z názvu, ide o réžiu všeobecne (možno aj o stotožnenie sa režiséra tejto drámy s autorom). Ak ju zažijete, uvedomíte si, že ide aj o umenie, o jeho podstatu, špecificky o umenie moderny, a to cez život a umenie jedného z najuznávanejších švédskych režisérov Ernsta Ingmara Bergmana (1918 – 2007), ktorého mnohé filmy boli nominované na Oscara a získal túto cenu za Prameň panny, Ako v zrkadle a Fanny a Alexander. Najvyššie ocenenia získal aj na festivaloch v Berlíne a Cannes.
Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana) vychádzajú z jeho pamätí, ktoré napísal v 80. a 90. rokoch : Laterna Magika, Dobrá vôľa, Nedeliatko, Obrazy, (pripomeňme, že niektoré preložil do slovenčiny germanista a nordista M. Žitný. Existenciálnymi otázkami jeho osobnosti a diela sa zaoberal literárny vedec Július Vanovič v knihe Za kulisy života (Existenciály Ingmara Bergman, 2011)).
Režisérsky výkon Romana Poláka spočíva aj v zložitosti štruktúry tejto drámy, ktorá je náležitá, aby vyjadrila zložitosť Bergmanovho umeleckého vnímania a jeho genézu. Zložitá štruktúra však kontrastuje s minimalistickou scénou, komplikovanou významovo viacvrstvovými predmetmi – symbolmi: šach ako priestor uvažovania/neuvažovania, zrkadlo ako neznesiteľné sebapoznanie, dvere ako tajomstvo/ne-tajomstvo (života večného), lavór s handrami ako domáca drina, pohodlný mäkký fotel – ušiak starej matky ako sídlo citu, vôní a počiatku umeleckého cítenia a prežívania, reflexie a tvorby...atď.
Komplikované, a predsa vedúce k celkovému pochopeniu osudu autora, sú jeho tri paralelné činnosti: a/súčasný život, b/ustavičné spomínanie na detstvo vrátane sebaspytujúcich úzkostných stavov, ktoré ničili vnútro autora, no bez ktorých by nebol mohol tak diferencovane a presne identifikovať stavy, životné procesy a pocity vo svojich dielach, c/režijná činnosť spočívajúca v autentickosti, ktorou terorizoval hercov a o ktorú sa prel so staršími režisérmi, uplatňujúcimi princípy metódy Stanislavského. Tieto typy režisérov majú síce spoločnú vlastnosť, že sa herec musí vžiť do svojej postavy, no Stanislavský vyžadoval čo najväčšie poznanie životných okolností (najmä vonkajšieho sveta), kým Bergman vyžadoval najmä presné nuansy vnútorného prežívania.
K zložitosti a zároveň rozuzleniam a pochopeniu Bergmanovho života napomáhajú kľúčové postavy: on sám a jeho ustavične prítomné alter ego, ktoré v neskoršej fáze, no pomerne skoro (ťahá sa to od zážitku v detstve, keď je zavretý v márnici), má podobu smrti. Tento stály spoločník – svedomie, nosí za ním šachovnicu a núti ho uvažovať logicky, posúva pred neho zrkadlo a to všetko najmä v ťažkých chvíľach, keď ho zo zdravotných dôvodov opúšťajú sily a hádam práve vtedy...
Ďalej sú to postavy, ktoré mali vplyv na Brgmanovo vnímanie sveta: najmä otec (podobný vplyv zaznamenávame u Franza Kafku, ktorého meno sa tu aj explicitne spomína) – pastor, ktorý ukázal synovi (svojej celej rodine) náboženstvo nie ako slobodu a milosrdenstvo, ale ako strašidelný bič nad existenciou, spôsobil deťom život plný strachu, rezignácie na dobro, žitie v skepse a bez pozitívnej vízie, čo Bergmanovi privodilo nadmernú senzibilitu, neurózu a zjavné choroby tráviaceho traktu. Matka chladná k svojim deťom, stará matka, jej pravý opak, vnímavá na niečo neviditeľné, pars pro toto rozlišovanie vôní v súvislosti s pohlavím, alebo zamestnaním, čiže vôňa človeka ako blízkosti a zároveň ako sociologický fenomén. Pozorovania v rodine, najmä manželské vzťahy, majú v severských literatúrach svoje tradície, najmä u Ibsena, Strindberga a i., ktorého práve naštudováva Bergman s mladými hercami pred očami divákov.
Moderna, ktorá odpílila hierarchiu transcendentného sveta, „oslobodila“ človeka od Boha a nechala ho napospas sebe samému, sa prejavila naplno v živote režiséra Bergmanna: jej znaky sú autentickosť, strach, kmásanie vlastného bytia zo strany na stranu (aj v prípade politického presvedčenia sympatií s fašizmom), pričom strháva svoje okolie (množstvo opustených žien a 11 detí)... Strach ako jeden zo základných pocitov expresionizmu, dedičstvo zle žitého náboženstva, ktoré dostal od svojho otca, prekonával Bergman spontaneitou vo svojom konaní a odhaľovaním pravdy o najtajnejších zákutiach vzťahov. Naplno sa tu prejavujú ďalšie znaky moderny: odtabuizovanie detstva a dospievania, vrátane sexu, aj v krajnej podobe spojenia sexu a smrti (spomienka na scénu v márnici).
Vynikajúce herecké zastúpenie korunuje Milan Ondrík. Nikto zo slovenských hercov by autenticitu nezahral tak, ako on.
Globalizácia a svojskosť
Bez toho, aby sme chceli ešte viac, ak sa to vôbec dá, rozdeľovať túto spoločnosť, pokúsime sa zachytiť a pomenovať, o čo tu ide. Výsledky, ktoré vidíme a ktoré identifikujú celkom jasne skutočnosť okolo nás, stačí pomenovať. Ak niekto hovorí, že ide dnes o „obrat“, s ktorým sa treba zmieriť, nikdy svoju existenciu nespájal s týmto kúskom sveta, neuvažoval o ňom ako o svojej vlasti, neidentifikoval sa s vlastnou kultúrou a tradíciou. Vykorenenosť totiž znamená pohyb inde, vo vákuu, o ktorom len tušíme, ale nikdy presne nevieme, aké má koordináty.
Keď sme vstupovali do Európskej únie, bol taký prísľub, ktorý si všetci pamätáme, (pretože bolo nepredstaviteľné, žiť bez vlastnej kultúry), že sa v únii rozhodne zachovajú špecifiká jednotlivých kultúr. Dnes štatistiky dokladajú, že vlastný jazyk chátra a krepíruje, že sa mu venuje málo pozornosti, že vlastne zaniká, že sa asimilujeme stále viac (už len nejaký anglický Apponyi nám chýba), stanice médií nedbajú na štylistiku, ani na výslovnosť. Ako vieme, nespisovnosťou a šlampetnosťou sa jazyk nezachová a nezachová sa ani ľahostajnosťou voči kvalite obsahu. Veď kto by čítal zlým jazykom napísané ... a keď to číta, ide dolu vodou, ani nevie, ako. A toto mimovoľné „zosúvanie sa“ ku dnu kvalitného písania/čítania, je nebezpečenstvo straty vzdelania a nakoniec kultúry, do ktorej sme sa narodili a postupne aj samého seba. Tento princíp strácania kvality sa netýka len jazyka a umeleckej tvorby, ale stal sa z neho celoplošný princíp degradácie hodnôt a zasahuje základné identitné slovenské piliere, ktoré majú zaručiť, že sa tu človek cíti doma a bezpečne: školstvo, zdravotnú starostlivosť, možnosť pracovať a zarobiť na dôstojný život. Zisk je kľúčové slovo v živote ľudí a sú schopní kvôli nemu urobiť čokoľvek. Konkrétne osoby, v zdravotníctve, ministri, za ktorých ministrovania sa zruinovali funkčné pracoviská, Prvá Ortopedická klinika na Hlbokej v Bratislave, nemocnica na Bezručovej.... Alebo školy všetkých stupňov od základných po univerzity... Za toto sú v našich dejinách zodpovední konkrétni ľudia!
Česť, pracovitosť, spravodlivosť, úprimnosť, postupné získavanie svedomitou prácou, dobro ako cieľ, všetky tieto kvality sú spochybnené a zjavne na smiech. Desatoro, ale aj kódex socialistického človeka, to boli štandardy, ktoré viac menej dlho platili a ich nedodržiavanie postihovalo vinníka oficiálne alebo zlým chýrom, skrátka sa o ňom vedelo. Dnes sa vie, ale akoby všetky negatíva boli legálne. Nie, nemyslím si, že toto všetko je len pocit, nejaká osobná domnienka a rozhodne to, čo sa s ľuďmi deje, nie je dôsledok vĺn pandémie! Už Ján Pavol II., keď udržiaval ducha slobodyv poľskej Solidarite, a tým sa myslel predovšetkým duch kresťanstva, upozorňoval na dve hrozby západného sveta, ktoré môžu ohroziť slobodu kresťana: relativizmus a zisk. Pritom bolo jasné, že hodnoty východné sú neakceptovateľné. Stredná Európa je západná. Zdá sa však, že sa varovanie slovanského pápeža potvrdilo: neľudské podmienky, do ktorých uvrhli ľudstvo sociálne nerovnosti, hrubosť a tvrdosť voči blížnemu, nesúdržnosť a nesolidárnosť, ktoré sa odvždy považovali za neetické, zrazu sú v našom živote najbežnejšie, treba ich len pochopiť, zvykáme si na ne! Cirkev sa pre istotu škandalizuje, aby držala jazyk za zubami, keďže nie je taká akurátna, ako sama káže... Oslabená verejnými sociálnymi popravami kňazov, ktorí sa spreneverili, alebo sa im to pripísalo ako bratislavským bratom františkánom, ktorým sa už nik neospravedlnil, keď sa dokázal opak... Toto je predmetom správ, ale vraždy kresťanov pre vieru sa spomínajú okrajovo a náhodne... Jednota kresťanov je evidentne naštrbená. Relativizuje sa základná jednotka kresťanského života – rodina. Všetky možné spôsoby sa využívajú na jej rozpad a pomaly sa stane výnimkou. Pritom nevidíme, že by zmena partnerov alebo radšej zvolený single život prinášali šťastie! Dokonca naopak: celá tá rozháranosť a chaos v hodnotách vydáva ľudí napospas labilite a depresiám. Málo mladých ľudí dokáže mať cieľ, niečo preň urobiť, málo z nich sa pýta: Kto som? A načo som tu vlastne? Áno, presne v týchto otázkach tkvie osud každého z nás! A napriek prekážkam, napriek príkoriam, ba aj práve cez ne, človek má mať cieľ dôstojne prežiť svoj život. Toto nás učí kresťanské náboženstvo a táto Európa je kresťanská!
Ak potom Ursula von der Leyden jedného dňa povie, že slovo Vianoce tu treba nahradiť slovom sviatky, aby niekto, kto nie je kresťan, ale medzi kresťanmi sa mu dobre žije (!), nebol urazený a necítil sa zle, cítime sa my, kresťania, veľmi-veľmi čudne, naozaj zle... a NESÚHLASÍME! Počas 150 ročného ťaženia Turkov na našom území v bitke pri Vozokanoch zomreli 4 Esterházyovi synovia a množstvo vojakov, ale aj sedliackych volontérov za oslobodenie a kresťanstvo! Ján III. Sobieski v bitke pri Viedni priklincoval čiastkové víťazstvá kresťanov. My dnes nebudeme na našich kostoloch a kaplnkách snímať kríže, ako Švédi. Naši rodičia si v SNP vybojovali slobodu proti fašistickej totalite a rok 1989 sa tu začal sviečkovou manifestáciou za slobodu presvedčenia v roku 1988! Európa je kresťanská!
S nivelizáciou hodnôt súvisí aj veľmi vážna kauza, s ktorou si už rodičia nevedia rady: vytváranie virtuálneho sveta pre naše deti. Niekdajšie hry, ako boli neškodné kartové, Človeče, nezlosti sa! alebo Monopoly, ktoré zabávali alebo učili súťaživosti a bystrosti, vybledli do nenávratna pri hrách, v ktorých sa napríklad strieľa. Len na takých panákov – povie dieťa, ale že agresivita preniká jeho krehké vnútro, to je nič? Kupujú sa virtuálne priestory alebo sa robia rôzne činnosti, ktoré nemajú reálny podklad! Ide skrátka o odvedenie dieťaťa do virtuálneho sveta, čím z neho nezostane činný človek. Závislosť na virtuálnom svete sa podporuje napríklad z Facebooku celkom otvorene – verejne! A my sa prizeráme, dokonca ten FB využívame na samoľúbe komentáre, ktoré lajkne toľko a toľko našich priateľov – virtuálnych. Hovorím to sebakriticky a možno neskoro, nakoniec FB prepája v čase izolácie ľudí na diaľku a prináša mnohé kvalitné informácie. Vlastne majú čiastočne pravdu tí, čo hovoria, že každý je zodpovedný za to, čo robí. No treba si uvedomiť, že najmä deti sú krehké, nevyformované, no principiálne: všetko má svoju hranicu – limit a táto snaha vtiahnuť do virtuálneho sveta vedome čo najviac ľudí a urobiť z nich statické živočíchy, stojace na mieste, akoby rastliny, žijúce mŕtvoly (!!!), to je desivé a diabolské. S týmto nechcem mať nič spoločné! Preto opúšťam FB – na protest proti týmto snahám a za normalitu reálne žitého života! Ja ešte žijem, viem presne, čo budem robiť zajtra, čo ešte treba v tejto kultúre, ktorej som odovzdávala sily, urobiť! A kašlem na zisky, či mi to niekto zaplatí...
Tak, priatelia, uvažujme, čo chceme od života my sami, čo môžeme dať našim deťom a tejto slovenskej kultúre, čo nesmieme stratiť, ak máme žiť plnohodnotný a dôstojný život v Európe!
Mária Bátorová