Ivan Čičmanec: Tri rozhlasové úvahy
INDIVIDUALIZMUS KONTRA EGOIZMUS
V čase komunistickej totality sa u nás priam programovo odsudzoval spôsob života v západných demokraciách, pričom jedným z terčov kritiky býval údajne „prehnaný individualizmus“ v tamojších spoločnostiach. Takzvaný socialistický človek mal podľa štátnej doktríny rozmýšľať kolektivisticky a obetovať svoje osobné dobro na oltár údajných záujmov spoločnosti. Kvôli objektivite treba pripomenúť, že na Slovensku vládla aj pred nástupom komunistického režimu značná nedôvera voči individualizmu a kládol sa dôraz na kolektivistické hodnoty, či už išlo o národ, cirkev, spoločenskú triedu alebo rodinu. Takéto myslenie možno ľahko vycítiť z aktivít našich popredných hláv, ako boli Kollár, Štúr, Vajanský, Škultéty alebo Hlinka. Na druhej strane, ľudia, ktorí sa nápadne líšili od ideálu dominantných doktrín a hľadali si individuálne životné riešenia, bývali často kritizovaní, ba neraz aj odsudzovaní. Medzi takýchto môžeme zaradiť osobnosti ako Záborský, Janko Kráľ, Timrava, Škarvan, Ján Lajčiak alebo Milan Hodža.
Keď sa bližšie prizrieme na životné hodnoty dnešných Slovákov, rýchlo zistíme, že táto podozrievavosť voči duchovne nezávislým osobnostiam u nás stále pretrváva. Človek, ktorý sa odmieta podriadiť kolektívnym diktátom a spievať jednohlasne s ostatnými, býva často označovaný za egoistu, ktorý „sa hrá na vlastnom piesočku“ a sabotuje kolektívne úsilia. V skutočnosti má pravý individualizmus iba málo spoločné s egoizmom, hoci iste sa nájdu atypické prípady, keď sa tieto dve vlastnosti sčasti prekrývajú. Videné z filozofického hľadiska je však individualizmus jedinou autentickou formou existencie, lebo iba ľudský jednotlivec je poznávacím a voliacim subjektom, kým ľudský dav, nech sa už skrýva za akékoľvek pojmy, je falošnou kategóriou. Povedané s nemeckým filozofom Maxom Stirnerom, je to „strašidlo“, teda číra fikcia, ktorej údajné záujmy zneužívajú mocenské kruhy na ohlupovanie a ovládanie ľudských davov.
Videné z iného hľadiska: individualista sa vedome pokúša realizovať svoje talenty a duševné schopnosti, a keďže tie najčastejšie bývajú aj na osoh spoločnosti, nemožno ho apriori označiť za antisociála, ktorému neleží na srdci dobro jeho blížnych. Naproti tomu klasický egoista sa bezohľadne usiluje o ukájanie svojich primárnych telesných potrieb, alebo prinajlepšom potrieb svojej rodiny, pričom jeho hlavným cieľom býva hierarchické zaraďovanie sa do spoločenských šíkov a nadobúdanie materiálneho bohatstva. Je príznačné, že väčšina dominantných politikov láka svojich voličov práve sľubmi uspokojovať takéto egoistické ciele, kým individualista, človek, ktorý si chce hľadať vlastnú, nekonvenčnú životnú cestu, ostáva na okraji ich záujmu. Dnešná slovenská spoločnosť je priam klasickým príkladom takejto hierarchie hodnôt. Tón v nej udáva nezakrytý dôraz na egoistické túžby občanov, kým individualistické kategórie, ktoré sa najčastejšie realizujú v oblasti kultúry, umenia, vedy, vzdelania a uvedomeného altruizmu, ostávajú na vedľajšej koľaji.
Z našej doterajšej argumentácie vyplýva, že slovné spojenie „prehnaný individualizmus“ je podobný nezmysel ako napríklad „prehnané zdravie“ alebo „prehnaná múdrosť“. Každý uvedomene žijúci a voliaci človek, aký by mal byť ideálom demokratickej a humánnej spoločnosti, je nevyhnutne individualista. Na druhej strane egoista, takmer jeho opozitum, je človek, ktorý svojou koncentráciou na ukájanie živočíšnych pudov a materiálnej hrabivosti, je poslušným dieťaťom biologického poňatia človeka, a tým brzdou duchovného vývoja spoločnosti a ľudstva.
KRESŤANSKÝ ANARCHISTA JANKO KRÁĽ
Máloktorá naša osobnosť stelesňuje v sebe toľko typických slovenských, a vari aj stredoeurópskych duchovných kvalít a zároveň tragických protirečení ako básnik Janko Kráľ, ktorého dvojstoročné výročie narodenia si tohto roku pripomíname. Zachované záznamy o jeho búrlivom živote a v neposlednom rade jeho torzovité, no myšlienkovo bohaté, priam prorocky vizionárske básnické dielo svedčia o mimoriadne talentovanej, nepokojnej a buričskej osobnosti, ktorá spoluvytvárala svoju dobu a zároveň sa stala obeťou jej krutých praktík.
Kráľov básnický talent zažiaril ako kométa v 40. rokoch 19. storočia a rýchlo si získal uznanie na Slovensku, a tiež v Čechách a na Morave. Ale po tom, čo štúrovskej generácii nevyšli úsilia o národnú emancipáciu Slovákov a Jankovi Kráľovi sa nepodarilo presadiť svoje revolučné plány, upadla aj jeho básnická kreativita a postupne sa vytrácal zo slovenského kultúrneho povedomia. Keď sa koncom 19. storočia Jaroslav Vlček a Jozef Škultéty pokúsili o renesanciu záujmu o Kráľovo dielo, sami si neboli istí, či si tento básnik vôbec zaslúži väčšiu pozornosť. Jeho myšlienkovo temné, zlostne škrípavé verše sa akosi nehodili do doby, v ktorej sa najväčšmi oceňovala jasná myšlienka a uchu lahodiaca melodika verša. Vari až po 1. svetovej vojne si Janko Kráľ konečne zastal na zaslúžený piedestál slovenskej poézie, a to hlavne zásluhou básnikov ako Štefan Krčméry a Ladislav Novomeský, a o dačo neskôr aj vďaka našim nadrealistom. Nemalú zásluhu na definitívnom uznaní Kráľovej poézie mal aj ruský štrukturalista Roman Jakobson, ktorý v ňom videl básnika svetového formátu.
Po 2. svetovej vojne u nás už málokto súdny pochyboval o originalite a vysokej úrovni Kráľovej poézie. V časoch komunistickej totality sa však jednostranne zdôrazňovala sociálna stránka Kráľovho diela, teda jeho úsilie o politickú revolučnosť, a zanedbával sa duchovný obsah jeho básní, svedčiaci o Kráľovom pevnom zakotvení v kresťanstve, ktoré však pre neho nebolo mŕtvou doktrínou, ale myšlienkovým rámcom, pohýnajúcim človeka k činom. Podobne ako pre jeho súčasníkov Kierkegaarda a Dostojevského, bola pre Janka Kráľa kresťanská viera hlavne výsledkom osobnej voľby, ktorá sa nekončila rutinným čítaním Biblie a pasívnym vysedávaním v kostolných laviciach, ale motivovala človeka k prežívaniu duchovnej dimenzie v sebe, v prírode aj v spoločnosti, a následne vyzývala k boju za spravodlivejšie usporiadanie sveta.
Hoci sú v Kráľovej poézii viac než zreteľné spiritualistické tendencie, jeho videnie sveta je v mnohom blízke neskoršiemu ateistickému existencialistovi Albertovi Camusovi. Ak Camus prirovnal stav nášho sveta k morovej epidémii, Kráľovi sa zdalo, že svet ľudí ovládajú démonické sily zla, čo azda najvýraznejšie vyjadril v rozsiahlej básni Zloboh. Z tohto poznania vyplýval pre Kráľa ten istý etický záver ako pre Camusa, teda, že človek musí proti takémuto svetu revoltovať. To nakoniec obidvaja dokázali aj vo svojom občianskom živote. Pre Janka Kráľa, ktorý neuznával nijakú svetskú autoritu, ale pokúšal sa splývať s nesmrteľným kozmickým Duchom, bol tento kategorický imperatív vzbury niečím, čo prirodzene vyplývalo zo samotnej podstaty kresťanského učenia, v ktorom videl predovšetkým akt revolty ducha voči svetu hierarchicky fungujúcej politiky. Janko Kráľ síce nikde priamo nesformuloval svoj ideál spoločenského poriadku, no za extrakt jeho myšlienkového systému môžeme vari právom považovať istý druh kresťanského anarchizmu, ktorý verí v tvorivý a mravný potenciál každého človeka.
O POTREBE NOVÉHO OSVIETENSTVA
Globálne krízy posledných rokov nám odhalili, na akých vratkých základoch stojí naša civilizácia. Masový prílev migrantov do Európy, covidová pandémia, ruská vojenská agresia na Ukrajine, ako aj spôsoby, akými veľa ľudí na tieto udalosti reagovalo, ukázali, že onen racionalizmus, aký sa neraz pripisuje moderným časom, nesiaha až tak hlboko, ako si mnohí mysleli. Je pravda, že v prírodných vedách, technológii a ekonomických vzťahoch stále vládne rozum, empíria a cieľavedomosť, čo prináša ľudstvu nebývalé možnosti, hoci aj za cenu nepríjemných vedľajších účinkov ekologického charakteru. Prinajmenšom rovnako nebezpečná je však disproporcia medzi vysokou úrovňou prírodovednej a technologickej odbornosti na jednej strane a nízkou úrovňou myslenia v etickej oblasti a v posudzovaní spoločenských otázok všeobecne. Pre našu dobu je až priveľmi príznačné, že často tí istí ľudia, ktorí sú v oblasti politiky, kultúry a rodinných vzťahov zástancami toho najčiernejšieho spiatočníctva, v praxi zručne využívajú moderné technické vymoženosti na presadzovanie svojich tmárskych a antihumánnych cieľov.
Tento problém je však ďaleko širší, lebo v jeho rámci dochádza k vzájomnému odcudzovaniu jednotlivých súčastí spoločenského aj individuálneho vedomia, čo vedie k fatálnym disharmóniám tam, kde by jednotlivé súčasti ľudskej podstaty mali navzájom konštruktívne kooperovať. Nejde tu o nič viac a o nič menej ako o potrebu zdravej rovnováhy medzi citom a rozumom, o stav, v ktorom by mal rozum byť potvrdzovaný emóciami a emócie kontrolované rozumom.
V našej dobe vládne stále priveľa emócií, afektov a vášní, za ktorými rozum iba ustrašene pokrivkáva. Stačí sa len zamyslieť nad slovníkom súčasných politikov, z ktorých mnohí by sa aj dokázali správať racionálne, vidia však, že tým by si veľa voličov nezískali. Ľudské davy sa iba málokedy dajú prilákať apelovaním na rozum, slušnosť a kultúrnosť, zväčša idú za vodcami, ktorí hrajú na ich vášne, sentimentalitu a nízke pudy, hoci to často maskujú rečičkami o takzvaných tradičných hodnotách, ktoré vraj ktosi odkiaľsi neustále ohrozuje.
Mali sme v dejinách našej civilizácie časy, ktoré sú všeobecne známe pod názvom obdobie osvietenstva. Vtedy sa impozantne rozvíjala nielen moderná veda, ale aj schopnosť ľudí principiálne rozmýšľať a vidieť v dôslednom používaní rozumu základnú podmienku dobrých medziľudských vzťahov, založených na práve, morálke a slušnosti. Neskôrsa osvietenským mysliteľom vyčítal chladný racionalizmus, ktorý vraj presadzovali na úkor spirituality a prirodzenej emotívnosti. V skutočnosti však slabinou osvietenskej doby bolo skôr nedostatočné vnášanie racionality do spoločenskej praxe, čo sa okrem iného odzrkadľovalo v stále tolerovanom spoločenskom kastovníctve a nedôslednej kritickosti voči skostnateným cirkevným dogmám. Tak či onak, adjektívum „osvietený“ sa od tých čias používa výlučne v pozitívnom zmysle. Charakterizuje múdreho, rozhľadeného a kultivovaného človeka, ktorý len tak ľahko nepodlieha masovým psychózam a zjednodušujúcim pohľadom na skutočnosť. Keď sa rozhliadneme po dnešnom svete s jeho populistickými hnutiami, konšpiračnými fámami a rastúcimi sklonmi k násiliu, nevyhnutne prichádzame k záveru, že dnešné ľudstvo by potrebovalo nové osvietenstvo, a to nielen vo filozofii, ale aj v politike, vzdelávacích systémoch a v svetonázorovej orientácii ľudí, či sa už hlásia k tradičným náboženským konfesiám alebo si vytvárajú individuálne hodnotové systémy. Základom takéhoto osvietenstva by malo byť principiálne myslenie na všetkých úrovniach,čo okrem iného znamená objektívne hodnotenie spoločenského diania, schopnosť konštruktívnej kritiky aj voči sebe samému a v neposlednom rade zdravá skepsa voči všetkým masovo šíreným správam a ideám.
(Tieto úvahy boli odvysielané na Rádiu Devín v priebehu roku 2022.)