Prostredníctvom absurdného a bizarného o podstate života
Ivan Čičmanec: Zažité a vysnívané
Dunajská Lužná, MilaniuM, 2022
Až dvadsaťjeden poviedok obsahuje najnovšie dielo v Nórsku žujúceho Ivana Čičmanca. Časový rozsah ich vzniku je štyridsať rokov, pretože – ako sa uvádza na záložke väzby – ide o výber „z obdobia rokov 1978 – 2018“. Viaceré už boli publikované v našich literárnych periodikách (vrátane Romboidu), niektoré zrejme tiež s odstupom od svojho vzniku, keďže autor ako exulant mohol u nás začať uverejňovať až po roku 1989. Tak ako je rôznorodá literárna tvorba Ivana Čičmanca – v knižných vydaniach vyšli jeho básne, prózy, eseje a publicistické žánre –, rozmanité sú aj texty v recenzovanej knihe.
Názov Zažité a vysnívané akoby mal dvojité „smerovanie“. Jednak vo všeobecnosti vystihuje podstatu činnosti prozaika, ktorý v mnohom vychádza z toho, čo zažil, a bez vlastných zážitkov, prirodzene, by vôbec nemohol tvoriť, no pri písaní využíva i to, čo si „vysníva“, vymyslí vďaka svojej predstavivosti a fantázii, a jednak vyjadruje aj podstatu viacerých poviedok, ktorých protagonisti žijú nielen svoje reálne (zväčša uspokojivo nenaplnené) životy, ale žijú aj svoje predstavy a sny.
Priestor recenzie neumožňuje vyjadriť sa o každej z poviedok, malé interpretačné sondy urobím do niekoľkých z nich so zámerom ukázať, v čom spočíva vyššie spomenutá rozmanitosť. Nebudem pri tom dodržiavať poradie, v akom sú zaradené do knihy.
Poviedka Z doby ľadovej – predpokladám – odzrkadľuje autorovu osobnú skúsenosť z počiatkov jeho života v exile. Jej protagonista Daniel sa náhodne v tančiarni zoznámi s mladým manželským párom a keďže s nimi zotrvá do neskorých nočných hodín, pozvú ho k sebe domov, aby u nich prespal. Žena i muž, každý osve, sa mu zdôveria so svojimi pocitmi, podajú mu svoj pohľad na ich vzťah, ktorý je odcudzený, v kríze – Daniel tak napokon zisťuje, že jeho osamelý život v cudzine, na ktorú si ešte nezvykol, je oveľa menší problém, než aký majú tí dvaja, ktorí spolu, hoci čakajú dieťa, vôbec nie sú šťastní. Pozoruhodná je jedna pasáž poviedky, ktorá zachytáva skreslené predstavy mladých ľudí na Západe v 70. a 80. rokoch o socializme, zapríčiňujúce aj nepochopenie rozhodnutia tých z Východu emigrovať. Keď Daniel Frankovi na jeho otázku, odkiaľ je, povie, že z Bratislavy, nasleduje ďalšia otázka: „A myslíš si, že v Nórsku je lepšie žiť ako tam u vás?“ (s. 34) A keď Daniel potvrdí, že si to myslí, dozvie sa čosi preňho ťažko pochopiteľné: »„Nemali ste sa odkloniť od pravého marxizmu leninizmu,“ povedal Frank. „Už dávno mohol byť u vás raj na zemi.“« (s. 34) Z rôznych prameňov dnes vieme, že trvalo dlho, kým ľavicovo orientovaná mládež na Západe vytriezvela z ilúzii o spravodlivej spoločnosti v krajinách tzv. socialistického bloku (a možno niektorí nevytriezveli doteraz – ani u nás doma).
Najdlhšia poviedka zbierky nesúca názov Klietky. Z denníka bieleho potkana, odohrávajúca sa v pokusnom laboratóriu (pomenovanom Laboratórium, akoby išlo o krajinu), je veľkou a pozoruhodnou metaforou o živote v totalitne riadenej spoločnosti, v ktorej si často ľudia, aby mohli prežiť, zatvárajú oči pred skutočnosťou. Jej „hrdina“, biely potkan dlho zotrváva v ilúzii, že žije dobrý život a treba dôverovať bohom, ktorí všetko riadia. Verí aj tomu, že injekcie im bohovia dávajú preto, aby ich ochránili pred chorobami. Aj keď sa k nemu dostávajú isté signály, že nie všetko je také, aké sa javí, nepripúšťa si to: „To, že naša klietka nie je príliš tesná, musí byť pre inteligentného potkana také samozrejmé, že ani nepovažujem za potrebné hlbšie to analyzovať. Veď načo by nám bola väčšia klietka? Ja osobne by som sa ľahko uspokojil aj s menšou klietkou, ako je moja; hlavná vec je predsa, že je v nej dosť miesta pre mňa a pre moju potravu. Treba nám azda behať po smetiskách, liezť po rúrach a váľať sa v špine alebo dokonca robiť dačo ešte horšie, veci, ktoré sú pre bieleho potkana celkom neprirodzené?“ (s. 185) Bielemu potkanovi sa postupne začnú otvárať oči, až keď sa zoznámi s potkanom Edgarom, hovoriacim „tým svojím hrozným dialektom“ (s. 201), ktorý prenikol do Laboratória zvonka, navštevuje ho v nočných hodinách, keď tam už bohovia nie sú. Príbeh smeruje k tragickému koncu. Ak som povedal, že je metaforou o živote v totalite, treba dodať, že je aj metaforu o slobode. Tú skutočnú, „fyzickú“ možno dosiahnuť iba vtedy, keď nadobudneme slobodu ducha, keď sa oslobodíme „vnútorne“.
Metaforický či symbolický ráz má aj poviedka Dlhé vlasy, v ktorej šťastný život mileneckého páru cestujúceho po svete a žijúceho striedavo v jeho rôznych kútoch ukončí tragická okolnosť, aká by sa v realite asi len ťažko mohla stať. Krásnu mladú ženu zahubia jej dlhé vlasy, ktoré si chcela ostrihať, ale jej partner trval na tom, aby si ich nechala, pretože sa mu páčili. Je tu teda nastolená otázka nepriamej viny. Muž však nachádza pre seba ospravedlnenie a s odstupom času hodnotí: „... ktovie, či sa Bohuslava svojou predčasnou, nech aj priveľmi krutou smrťou nevyhla niečomu ešte strašnejšiemu? Kto môže vedieť, čo by, chudera, musela ešte v živote zakúsiť, keby nebola odišla taká mladá?“ (s. 27 – 28). Podstatné pre túto poviedku však je, že vypovedá o iluzórnosti šťastia v ľudskom živote, o nemožnosti jeho trvalej prítomnosti v našom bytí.
Tragikomický ráz má poviedka Skúška priateľstva. V nej sa muž na naliehanie manželky, ktorá si všimne, že je akýsi nesvoj, prizná, že sa zamiloval do jej kamarátky, nedokázal odolať pokušenie a navrhol jej, aby sa stali milencami. Ženy sa to, prirodzene, dotkne, ale rovnako ju urazí skutočnosť, že kamarátka jej muža odmietla so slovami, že je „iba taký salónny doplnok. Neduživec. Cintľavka.“ (s. 60), a rozhodne sa svojráznym spôsobom si od kamarátky vyžiadať zadosťučinenie. Nasleduje séria výjavov, ktoré sú bizarné a absurdné, smiešne i trápne, ako aj eroticky šteklivé..., príťažlivosť textu zabezpečujú aj vynikajúce dialógy. Komické prevláda nad tragickým, takže čitateľ sa naozaj môže dobre pobaviť – a má sa aj nad čím zamyslieť.
Erotika je prítomná aj v poviedke Šálka kávy. Ženu, ktorá sa trápi nad tým, či správne vychováva syna, a obáva sa jeho nastupujúcej puberty, prekvapí návšteva chlapcovho otca, jej bývalého manžela, ktorý najprv tvrdí, že prišiel iba na kus reči. Napokon neodolá jeho priamočiaremu návrhu a po dlhom čase prežije krásne milovanie. Ona však do tohto aktu vkladá aj svoju túžbu po láske, nehe, nádej na blízkosť milovaného človeka, zatiaľ čo muž ho vníma ako rutinnú záležitosť, vedúcu k uspokojeniu telesnej potreby.
V Ich-forme je vyrozprávaná próza Sekerka, v ktorej sa študent pod vplyvom svojej duševnej krízy, zvláštnych okolností a náhodnej prítomnosti zbrane takmer dopustí, a to verejne, vraždy. Na poslednú chvíľu mu v nej zabráni spolužiak. K tragédii nedošlo, ale zostáva pocit existenciálnej úzkosti z nezmyselnosti bytia. „Mal som pocit, akoby som sa práve zaradil do pohrebného sprievodu.“ (s. 101) – tak znie posledná veta poviedky.
Motívy vraždy, zabitia, samovraždy či iného typu násilia sa objavujú aj v ďalších poviedkach. Pravda, sú tak trocha v „nevážnych“ polohách: buď sú späté s ironickým prístupom autora k stvárňovaniu príbehu alebo s absurditou, koketujúcou s čiernym humorom. Napríklad v poviedke Jej veľký deň dochádza k bizarnej situácii, keď sa Alica pripravuje na svadobný obrad. Ide sa vydať za mladšieho Jakuba, aj keď má isté pochybnosti, či robí dobre. Dokonca si kladie otázky: „Nie je to nejaký psychopat? Alebo má azda zálusk na majetok mojich rodičov?“ (s. 147) Keď už má s otcom a mamou odísť na radnicu, pred domom sa objaví Miro, jej dávny a stále zaľúbený nápadník, do hrude si vrazí mäsiarsky nôž a vrhne sa Alici do náručia. Prítomní sa však v prvom rade nezaoberajú ťažko raneným, umierajúcim chlapom, ale riešia to, že treba nahradiť zakrvavené svadobné šaty. Avšak keď si Alica upraví vlasy a make-up, predsa len sa v myšlienka vráti k ohrdnutému nápadníkovi: »Bože drahý,“ šepkala si pred zrkadlom, stále sa celá trasúc, „pre mňa sa zahubil, aké úžasné, pre mňa sa zniesol zo sveta. Ako ma len musel milovať...“« (s. 149).
Každé prirovnanie, ako je známe, trochu pokrivkáva. Napriek tomu si dovolím vysloviť, že poviedky Ivana Čičmanca, aj keď absolútne svojbytné a originálne, trochu pripomínajú krátke prózy Dušana Mitanu. Je v nich totiž prítomná rovnaká existenciálna naliehavosť v podobe akéhosi permanentného ohrozenia človeka neznámou hrozbou, ale aj vlastným bytím a vlastnými démonmi. A – nemusíme chodiť okolo horúcej kaše – tak ako Mitana, aj Čičmanec je (aj vo filozofickom rozmere svojho diela) skeptik, ako o tom svedčia i ďalšie poviedky, na čo má, samozrejme, ako autor plné právo.
Poviedková kniha, ak je dielom majstra tohto žánru, dokáže povedať rovnako veľa o podstate ľudskej existencie, o úpornom hľadaní zmyslu života v tomto komplikovanom svete jednotlivcom ako román. Neraz aj viac. Je to aj prípad Zažitého a vysnívaného.
IGOR HOCHEL