Rút Lichnerová: Hlbiny bezpečia
(LIC Bratislava 2017)
Kniha Rút Lichnerovej je svojím pestrým tematickým zameraním, ako aj nezvyčajnou vnútornou štruktúrou značne náročnou lektúrou. V trochu pozornejšom recipientovi, okrem očakávaného čitateľského zážitku, vyvoláva viacero otázok. Zároveň ho privádza alebo priam núti k hlbšiemu premýšľaniu a v pozitívnom zmysle slova vari aj k znepokojujúcim úvahám o našej dávnej i nedávnejšej minulosti, resp. prítomnosti. Podľa môjho názoru to je však práve jej najinšpiratívnejšia, najpozitívnejšia stránka. Nie je to kniha takpovediac „na jedno prečítanie bez dychu“. K jej textom sa možno – a vari aj treba – opätovne vracať, stále v nich hľadať a objavovať myšlienkové podnety, stotožniť sa s autorkinými pohľadmi či hodnoteniami, alebo s nimi aj polemizovať. Nemožno ich však ignorovať. Autorka do svojich myšlienkových pochodov, vychádzajúcich z osobných i profesionálnych skúseností a zážitkov, ako spisovateľka, kunsthistorička i ako spoločensky zaangažovaná občianka čitateľa doslovne vťahuje do jednotlivých príbehov, lepšie povedané, do svojich subjektívnych úvah, ponúka mu svoje názory, riešenia, hodnotenia i často prekvapujúce, nečakané komparácie a prekvapujúce súvislosti. Nadpisy jednotlivých šiestich kapitol sú niekedy tiež dosť tajomné, nejasné a u čitateľa vyvolávajú prirodzenú zvedavosť, čo sa za nimi skrýva. Podobne je to aj s vlastným názvom knihy. O jeho pôvode sa recipient dozvie z informácie, že J. A. Komenský napísal v 17. storočí filozofický traktát Hlbina bezpečnosti, ktorý český filozof E. Kohák považuje za jedno zo základných diel filozofickej literatúry.
Nie som literárny teoretik a kritik. V tomto prípade som prinajmenšom trochu alibista. Preto mi je ťažko pomenovať, lepšie povedané, nemám na to žiadne odborné znalosti, aby som aspoň približne určil literárny žáner knihy. Je tu nemalé riziko, že vo svojich laických poznámkach nevystihnem obsahovú podstatu knihy a zámer jej autorky. Do diskutovaného diela sa totiž premietajú viaceré odborné pohľady (historický, literárno-historický, kunsthistorický, psychologický, filozofický, sociologický i náboženský. Z aspektu vlastného žánru má text knihy raz charakter memoárov – spomienok autorky na jej osobný i profesionálny život , vrátane najbližších rodinných väzieb, osobných priateľstiev, literárnych, umelecko-historických i filozofických „lások“. Spomienkové pasáže sa najviac týkajú Dolného Kubína, kde Rút strávila svoje detstvo, a Banskej Štiavnice, ktorá je už niekoľko decénií spojená s jej odbornou profesionálnou prácou, ako aj s jej súkromným životom. V diele sú tiež viaceré emotívne, no hlavne odborné úvahy o literatúre a umení vo všeobecnosti na Slovensku, resp. v zahraničí, týkajúce sa javov a udalostí, prinajmenšom z ostatného polstoročia nášho vývinu. Z nich uvediem niekoľko krátkych drobných citátov, ktoré výstižne charakterizujú Rút Lichnerovú ako spisovateľku, kunsthistoričku a človeka – občana pohybujúceho sa v prostredí umeleckého a kultúrneho života na Slovensku: „Umenie možno chápať ako proces, ktorý je čímsi viac ako realizáciou materiálu, je filozofiou.; V postmoderne je dovolené všetko, ale len v rukách majstra.; Kladiem si otázku: Prečo píšem? Veď pekne a dobre napísaných kníh je veľmi veľa.“ Mimochodom, táto otázka často znepokojuje aj historikov a vari aj ostatných odborníkov zo spoločenských vied. A ešte jeden podľa mňa veľmi dôležitý a výstižný citát: „Mám rada texty, s ktorými môžem vnútorne komunikovať.“ V tomto vyznaní vidím aj kľúč k bližšiemu porozumeniu a spoznaniu autorkiných literárnych lások: J. Johanidesa, I. Kadlečíka, P. Vilikovského, R. Slobodu P. Hrúza, I. Laučíka, A. Chudobu, F. Švantnera, T. Florina, M. Jurovskej, Cz. Milosza a mnohých ďalších – veľa ich je práve z terajších i bývalých členov Klubu nezávislých spisovateľov – M. Rúfus, Š. Žáry, V. Petrík, J. Kaššovičová, D. Podracká, J. Zambor a iní.
Okrem literárnych lások, autorka ako kunsthistorička sa vyznáva aj k svojmu vzťahu k výtvarným umelcom –jednak svetovým, akým bol Rembrandt a jeho 50 autorportrétov, ktoré odrážajú jeho neľahký ľudský osud (možno to porovnať s Wildovou postavou Doriama Greya??), A. Warholl, K. Sokol, no najmä k umelcom moderného slovenského výtvarného umenia, s ktorými ako kunsthistorička spolupracovala hlavne pri inštalovaní ich výstav – predovšetkým v Banskej Štiavnici: J. Kollár, J. Kompánek, O. Rudavský, Z. Rudavská, M. Augustín, M. Lukáč, G. Medveďová, Ľ. Hološka, S. Balko a ďalší.
Kniha má na mnohých miestach aj charakter akejsi pramennej edície, čo ocenia dejepisci a najmä literárni historici. Sú to dokumenty privátneho charakteru, ku ktorým sa zatiaľ nemožno dostať v žiadnom archívnom zariadení. Autorka ich uverejňuje s vlastným vysvetľujúcim komentárom. Uvádza z nich viac alebo menej obsiahle citáty, ktoré pochádzajú z jej osobnej korešpondencie s niektorými spisovateľmi a výtvarníkmi, no aj úryvky z korešpondencie odborného charakteru so svojimi najbližšími príbuznými. Okrem toho hodnotí – viac zo stránky morálnej než odbornej – niektoré vari menej známe alebo trochu zabudnuté slovenské literárne alebo vedecké odborné práce. Pri citovaní korešpondencie sa opiera o originálny postreh I. Kadlečíka, mimochodom, ktorého súkromné listy adresované Rút tvoria dôležitú súčasť knihy: „korešpondencia je literatúra, a to ešte tá najlepšia“. Sama autorka k tomu dodáva, že vlastné spomienky, neraz minulé udalosti, chtiac-nechtiac vedome či nevedome skresľujú, zatiaľ čo texty v súkromných listoch sú autentickejšie. Lebo ich nasledujúci čas nemení, neprispôsobujú sa dobovým potrebám, resp. požiadavkám, a tak sa stávajú dôležitým historickým prameňom so značnou poznávacou hodnotou. Veľmi zaujímavé sú aj postrehy Rút z oblasti kunsthistórie, týkajúce sa európskych i domácich výtvarných produktov a spoločensko-politickej situácie, v ktorej tieto diela vznikali. Výstižný je tento jej citát o nedávno minulom čase: „Absurdná doba, v ktorej bolo treba zažmúriť oči, aby sme sa mohli stretnúť s umením.“ Slová sa síce týkajú prednovembrového obdobia s jeho totalitnými politickými tlakmi, no niekedy sa zdá, akoby platili aj pre dnešné skomercionalizované chápanie a exploatovanie pseudoumenia. Okrem umeleckej sféry sa autorka vo svojej knihe dotýka aj niektorých oblastí vedeckého života. V tejto súvislosti píše o vedeckých dielach a objavoch M. Hella, E. Halleyho, G. Agricolu, O. Kavuljaka, J: Tibenského, E, Fromma, E. Koháka, M. Bubera. Napriek spomínanej žánrovej a tematickej pestrosti, ako aj bohatému zaľudneniu svojich úvah, kniha má jedného spoločného menovateľa: Všadeprítomný silný vnútorný integrujúci faktor, ktorý sa tiahne celým jej obsahom. Je to stále v najrôznejších podobách sa vracajúca a znepokojujúca myšlienka úporného, niekedy priam bolestného hľadania a objavovania fenoménov dobra a zla v živote človeka a spoločnosti v minulosti i v prítomnosti. V tomto nekonečnom procese sa vždy stretávame a aj v budúcnosti sa budeme stretávať s prejavmi zbabelosti i hrdinstva, cynickej vypočítavosti, chamtivosti i dobroprajnosti , strachu, odvahy a s inými prirodzenými ľudskými vlastnosťami. Pri týchto svojich filozofických úvahách autorka vychádza z vlastného presvedčenia, že „človek sa uskutočňuje v tom, keď pomáha iným“ a zároveň sa opiera jednak o odborné práce E. Koháka, E. Fromma, J. A. Komenského a ilustruje ich konkrétnymi historickými udalosťami (napríklad Pikovo povstanie na Orave v roku 1672 alebo prípad z poľského Jedwabneho z roku 1941).
Tému o kategóriách dobra a zla v ľudskom konaní autorka konkrétne analyzuje aj na základe vybraných literárnych diel a z osobnej korešpondencie s J. Johanidesom a I. Kadlečíkom. Mňa v tejto súvislosti vari najviac zaujal jej rozbor pomerne málo známej novely J. Švantnera Sedliak. Problematika holokaustu v slovenskej krásnej literatúre bola už viackrát prezentovaná, no Švantnerovu poviedku pokladám za jeden z najvydarenejších umeleckých prejavov o tejto téme. Švantner v nej totiž hodnoverne dokumentoval fakt, že konanie človeka v životne vypätých situáciách neraz najvýraznejšie ovplyvňuje fenomén prirodzeného ľudského strachu. Preto sa mi zdajú niektoré hodnotenia konania a charakteru hlavného hrdinu novely až príliš príkre. A ešte jeden hypotetický záver z novely Sedliak: Ak chceme lepšie, racionálnejšie a nie len emotívne bolestínsky spoznávať podstatu a príčiny holokaustu v každej krajine, musíme si uvedomiť, že to bola nielen tragédia obetí, ale tragédia celej väčšinovej spoločnosti, v širokom zmysle slova zlyhanie európskej kultúry a civilizácie, vyrastajúcej z judaisticko-kresťanských princípov.
Tému o kategóriách dobra a zla v ľudskom konaní autorka konkrétne analyzuje aj na základe vybraných literárnych diel a z osobnej korešpondencie s J. Johanidesom a I. Kadlečíkom. Mňa v tejto súvislosti vari najviac zaujal jej rozbor pomerne málo známej novely J. Švantnera Sedliak. Problematika holokaustu v slovenskej krásnej literatúre bola už viackrát prezentovaná, no Švantnerovu poviedku pokladám za jeden z najvydarenejších umeleckých prejavov o tejto téme. Švantner v nej totiž hodnoverne dokumentoval fakt, že konanie človeka v životne vypätých situáciách neraz najvýraznejšie ovplyvňuje fenomén prirodzeného ľudského strachu. Preto sa mi zdajú niektoré hodnotenia konania a charakteru hlavného hrdinu novely až príliš príkre. A ešte jeden hypotetický záver z novely Sedliak: Ak chceme lepšie, racionálnejšie a nie len emotívne bolestínsky spoznávať podstatu a príčiny holokaustu v každej krajine, musíme si uvedomiť, že to bola nielen tragédia obetí, ale tragédia celej väčšinovej spoločnosti, v širokom zmysle slova zlyhanie európskej kultúry a civilizácie, vyrastajúcej z judaisticko-kresťanských princípov.
V tejto súvislosti sú zaujímavé aj autorkine úvahy a úryvky z Kadlečíkových listov, dotýkajúce sa viery, náboženstva, resp. jeho niektorých oficiálnych reprezentantov. Vyskytuje sa tu viac alebo menej oprávnená kritika tzv. ľudového, no najmä pasívneho a pokryteckého náboženstva.
A nakoniec ešte krátka poznámka k textom, ktoré autorka vybrala zo svojej korešpondencie s I. Kadlečíkom, ktorý bol mojím ročníkovým kolegom na FF UK a internátnym spoluobyvateľom. Jeho listy majú, okrem iného, aj nespornú literárnu a poznávaciu hodnotu. Vystihujú jeho charakterovú integritu, no aj jeho skepsu, iróniu a časté sklamania z ponovembrového vývoja u nás – hlavne v oblasti kultúry, osobitne literatúry. Veľmi kriticky a ironicky sa vyjadruje aj o niektorých (nemenovaných) literárnych kolegoch i verejných činiteľoch: „Ak sú títo ľudia – ako si myslia – alternatívou voči mečiarizmu, ochraňuj nás Hospodin. Sú to netolerantní manipulátori, sudcovia, jediní spravodliví majitelia demokracie a humanity... je mi z toho smutno, ale sa rehocem. už som zase o čosi múdrejší, slobodnejší a osamelejší.“ Napriek tomu Kadlečík vidí východiská: „Sloboda panuje len v umení, len tam panuje ideál krásnej nerovnosti a plurality... ale ľuďom a Slovákom je to väčšinou fuk...Na Slovensku je ľahko byť múdrym, lebo sprostí boli vždy a sú premnožení.“
Uvedomujem si, že vo svojich poznámkach som asi postrehol len niektoré črty Lichnerovej knihy. Bol to len môj subjektívny, teda nedokonalý, nekompletný výber z inšpiratívnych myšlienkových podnetov, ktoré nám autorka ponúka. Vzhľadom na to, že Lichnerovej kniha má aj kunsthistorický charakter, čitateľ by pre vlastnú lepšiu orientáciu v nej privítal aj pár ilustrácií v nej spomínaných výtvarných diel.
Ivan Kamenec