Dana Podracká: Kubus
Dunajská Lužná, MilaniumM 2014
Doterajšia umelecká i publicistická tvorba Dany Podrackej má široké žánrové rozpätie. Patria do nej početné básnické zbierky, knihy pre deti, originálne eseje i dlhoročné redaktorské pôsobenie v Literárnom týždenníku. Po najnovšej knihe esejí Hysteria sibiriana sa v roku 2011 predstavila novou básnickou zbierkou Slovenské elégie. Viere v nepokoriteľnosť veľkých ľudských snov a národných vízii dala v zbierke podobu lyrických elégii.
Tvorivé nasadenie Dany Podrackej
Po Slovenských elégiách prichádza poetka s ďalšou knižkou relevantnej lyriky Kubus. Prítomné texty sceľuje vysoká koncentrovanosť a sústredenosť, každé slovo je vážené jemnosťou lekárnických váh. Podracká hojne využíva biblické a dejinné poznatky, aby cez ich prizmu zaostrila na prežívanú prítomnosť. Priťahuje ju psychológia zločinu, na ktorom ju nezaujímajú samotné dôsledky, ale predovšetkým jeho latentné impulzy a patologické pohnútky. V žiadnom prípade sa nestavia sa do role sudkyne, "lebo neprichádzame na svet, / aby sme súdili, ale aby sme osvetlili koridor / temnej, ťažko skúšanej noci". V kontexte brutálnych prípadov slovenskej kriminalistiky sa objavuje aj nezabudnuteľné meno medializovanej vrahyne Ireny Čubírkovej. Tematika minulosti je pre Podrackú neustále živá a otvorená, zaujíma ju najmä jej odvrátená tvár. Dobové udalosti interpretuje cez pohnuté osudy jedincov, ocitajúcich sa v hraničnom rozpoložení. Svoju pozornosť upriamuje k aspektom krutosti, obchádzanej spravodlivosti a fatálneho zlyhávania vládnucich tried. Podľa Podrackej žiadne zločiny nie sú premlčané a je nutné ich konfrontovať s nebezpečenstvami súčasného sveta. Obidve časové paralely vykazujú blízku podobnosť, aj keď mechanizmy zla sa rafinovane menia. Upálenie Giordana Bruna neprestáva vrhať vyčítavé svetlo do kontextu dnešnej spoločnosti, lebo "génius vždy desí / na tom sa nič nezmenilo". Rovnako sa nezmenil proces priznania a zmierenia, práve naopak : "najťažší obrad duše je odpúšťanie vín". Autorka skúma etický rozmer individuálneho previnenia, hoci vedomie nemenného statusu ("rozhrešenie neprichádza") je dávno predurčené. Jedinec vystavený pokušeniu moci sa ocitá v zovretí morálky a vlastného rozhodovania, a hoci jeho slabosti sú pochopiteľné aj pre Podrackú, konečné zúčtovanie býva nemilosrdné. Arthur Rimbaud ju v tomto prípade nezaujíma ako básnik, ale ako zlomený človek vyrovnávajúci sa s bolestnou skutočnosťou po amputácii nohy. Tieň striehnucej smrti sa nevyskytuje výlučne v tejto básni, ale objavuje sa aj v iných básňach. Bezprostrednú reakciu na aktuálne nešťastie odzrkadľuje báseň Pád Airbusu 330. Dôsledky leteckej katastrofy Podracká nevníma ako bezmennú masu obetí, ale ako tragédiu pomenovaného ľudského osudu: "Bianca Machado a Carlos Cotta, vracajúci sa zo svadobnej cesty, Fatma Ceren Necipoglu, harfistka".
Podracká dôstojne prijíma všetky aktuálne osobné a spoločenské výzvy, neuhýba ani pred zásadnými stanoviskami. Je posadnutá hľadaním pravdy, ľudskou spoluúčasťou na životoch trpiacich a chudobných. Za zmienku stojí báseň Vyzúvanie sa pred horiacim krom (str.23), ktorá sa svojim silným sociálnym cítením a hlbokou solidárnosťou vymyká z bežného rámca básnickej produkcie. Skratkovitou adresnosťou približujúcou dramatický osud konkrétneho človeka, ( "opatruj Marie - Christine na stanici v Bordeau") dosahuje vysokú presvedčivosť autentickej empatie a humanistického myslenia. Odvoláva sa na Rúfusa, Herberta, Milosza, Durasovú, Rilkeho, Danteho, Mallarmého, ale aj na Petra Ondreičku, aby rozširovala vlastnú hodnotovú stupnicu. Vnútorné prepojenia s odkazmi významných osobností vytvárajú viacvrstevnú symboliku.
Napriek rastúcemu a stále viac znepokojujúcemu výskytu spoločenských deformácií a ľudských amorálností zostáva Podracká verná východiskovému bodu svojho životného a umeleckého programu zhutneného do záverečnej básne Bozk: "Prelep mi oči páskou, aby som z lásky / dovidela do lásky, nie do smrti". Životodarná žiara, ktorá prúdi zúženým, ale nepretrhnutým lúčom svetla načrtáva elementárnu podstatu existenčnej istoty moderného človeka, postihnutého recidivujúcimi krízami a zhubnými civilizačnými trendmi. Napokon toto básnické posolstvo korešponduje aj s fotografiou, ktorá dominuje knižnej obálke. Záblesk svetla predierajúci sa z hlbín banskej štôlne evokuje večnú, nezhasínajúcu nádej. Intímna lyrika, ktorou sa Podracká prezentuje v tejto knižke disponuje milostnými motívmi zámerne vytlačenými z ústrednej línie do zákulisia, aby odhalili širšie rodinné a spoločenské súvislosti. Odcudzeným, zabudnutým veciam vracia spätnú väzbu s pôvodnými menami, ktoré ich predurčujú k dávnemu využitiu a upotrebeniu. Lyrický subjekt sa zrkadlí v reflexnom odraze "starého sveta, v ktorom prepichnúť značí zakrvaviť". Zrozumiteľne formulovaný postoj svedčí o vyhranenom autorskom videní a pevných názorových zásadách, súčasne vyvažuje rozkývané misky váh s platnými hodnotami na jednej strane a ich sezónnymi napodobeninami na strane druhej. Univerzálne posolstvo vpísané do verša "pravda je v srdci" zdôrazňuje vzácny nadhľad pre odpúšťanie, veľkorysosť a milosrdenstvo.
Názov Kubus možno prečítať podľa známeho výroku - kocky sú vrhnuté. Nezvratnosť a definitívnosť nie je stav, ktorý Podracká bezvýhradne prijíma. Dramatické záchvevy, výrazová strohosť a dejinný pohyb sú nevyhnutnou súčasťou jej vyhranenej poetiky. Rušivo pôsobí azda len zámerné vynechávanie interpunkcie, nefunkčné striedanie malých a veľkých písmen na začiatku verša. Dana Podracká vo svojej najnovšej zbierke Kubus prinavracia básnickému slovu estetickú vyrovnanosť a metaforickú presvedčivosť. Je to poézia denného údelu zneisteného jedinca blúdiaceho v chodbách času i nečasu s jediným pretrvávajúcim poslaním: veriť a milovať. Na záver mi nedá, aby som nevyzdvihol tradične vysokú vizuálnu úroveň knižiek z produkcie vydavateľstva Milanium. Výnimkou nie je ani Kubus, ktorý sa svojou redakčnou starostlivosťou, sviežou grafickou úpravou, pôsobivým dizajnom a polygrafickým dotvorením zaraďuje do oblasti špičkového knižného umenia.
Miroslav Brück
Básne napísané v tichom, presvedčivom jazyku bytia
Do najnovšej zbierky Dany Podrackej sa okrem jej ťažiskových tém dostala aj téma smrti najbližšieho človeka-otca. Okrem básní, ktoré sa priamo dotýkajú smrti toho, kto sa podieľal na vzniku jej života, sú aj všetky ostatné básne zbierky Dany Podrackej Kubus presiaknuté týmto poznaním nevyhnutnosti konca. Vznikli tak básne nevídanej hĺbky a čistoty, napísané v tichom, presvedčivom jazyku bytia, kedy sa stráca prítomnosť v minulosti a minulosť vplýva do prítomnej skutočnosti anticipujúc budúcnosť bez ochranného múru predkov. Už ochraňujú len znútra. Živý kontakt sa stráca. Začína sa cesta kostí. Kniha začína básňou Autoportrét s Prokrustovým lôžkom,,kde sa poetka pýta nato, či je stvorená na správnu mieru. Odpoveďou je krásna dikcia vybrúseného verša. Diamant kryštalizuje v kockovej sústave, je to kubus...
Každá nová skúška tvrdosti diamantu: charakteru vzťahu, každá nová myšlienka, každý hlas svedomia, každá skúška lásky, každá neprenosná skúsenosť s chorobou či smrťou nastavuje nové parametre pre dušu. V smrti a ťažkej chorobe uvidíme druhého človeka celistvejšie uzavretejšie, nerušení neustálym dianím -objavíme toho druhého alebo vôbec reflexiu minulosti ako nahé kosti ako, odovzdávanie ducha a duše. Duchovné kyvadlo je nevyspytateľné, nepodlieha fyzikálnym zákonom. Ani poézia. Priestor písania je voľný, v knihe sa vedľa seba môžu ocitnúť básne reflektujúce tých najbližších, rodičov deti, samozrejme seba cez vlastnú ars poeticu a zároveň je tu Arthur Rimbaud ako duchovný predok.
Hranica lásky priestupná na obidve strany, to erotické je u Podrackej vždy aj duchovné. Milovanie a rozprávanie: dvojitý princíp slasti. Láska je pre Podrackú duševný akt a telesné je len vtedy dokonalé: "Dušou ma dvíhal do koruny", píše, "aby sme boli obaja vrhnutí do kozmickej siete, tam pravda nikdy nie je zaslúžená, nie je ani dosiahnutá". Pochybnosti zostávajú a najvážnejšia hra s kockami nikdy nedá úplnú odpoveď: Kocky sa neprestávali vlniť, nevedeli sme, kde sa začíname a kde sa končíme, kde splývame.
Po všetkých pochybnostiach presný verš: "Spoločná duša je možná".
Dunajská Lužná, MilaniumM 2014
Doterajšia umelecká i publicistická tvorba Dany Podrackej má široké žánrové rozpätie. Patria do nej početné básnické zbierky, knihy pre deti, originálne eseje i dlhoročné redaktorské pôsobenie v Literárnom týždenníku. Po najnovšej knihe esejí Hysteria sibiriana sa v roku 2011 predstavila novou básnickou zbierkou Slovenské elégie. Viere v nepokoriteľnosť veľkých ľudských snov a národných vízii dala v zbierke podobu lyrických elégii.
Tvorivé nasadenie Dany Podrackej
Po Slovenských elégiách prichádza poetka s ďalšou knižkou relevantnej lyriky Kubus. Prítomné texty sceľuje vysoká koncentrovanosť a sústredenosť, každé slovo je vážené jemnosťou lekárnických váh. Podracká hojne využíva biblické a dejinné poznatky, aby cez ich prizmu zaostrila na prežívanú prítomnosť. Priťahuje ju psychológia zločinu, na ktorom ju nezaujímajú samotné dôsledky, ale predovšetkým jeho latentné impulzy a patologické pohnútky. V žiadnom prípade sa nestavia sa do role sudkyne, "lebo neprichádzame na svet, / aby sme súdili, ale aby sme osvetlili koridor / temnej, ťažko skúšanej noci". V kontexte brutálnych prípadov slovenskej kriminalistiky sa objavuje aj nezabudnuteľné meno medializovanej vrahyne Ireny Čubírkovej. Tematika minulosti je pre Podrackú neustále živá a otvorená, zaujíma ju najmä jej odvrátená tvár. Dobové udalosti interpretuje cez pohnuté osudy jedincov, ocitajúcich sa v hraničnom rozpoložení. Svoju pozornosť upriamuje k aspektom krutosti, obchádzanej spravodlivosti a fatálneho zlyhávania vládnucich tried. Podľa Podrackej žiadne zločiny nie sú premlčané a je nutné ich konfrontovať s nebezpečenstvami súčasného sveta. Obidve časové paralely vykazujú blízku podobnosť, aj keď mechanizmy zla sa rafinovane menia. Upálenie Giordana Bruna neprestáva vrhať vyčítavé svetlo do kontextu dnešnej spoločnosti, lebo "génius vždy desí / na tom sa nič nezmenilo". Rovnako sa nezmenil proces priznania a zmierenia, práve naopak : "najťažší obrad duše je odpúšťanie vín". Autorka skúma etický rozmer individuálneho previnenia, hoci vedomie nemenného statusu ("rozhrešenie neprichádza") je dávno predurčené. Jedinec vystavený pokušeniu moci sa ocitá v zovretí morálky a vlastného rozhodovania, a hoci jeho slabosti sú pochopiteľné aj pre Podrackú, konečné zúčtovanie býva nemilosrdné. Arthur Rimbaud ju v tomto prípade nezaujíma ako básnik, ale ako zlomený človek vyrovnávajúci sa s bolestnou skutočnosťou po amputácii nohy. Tieň striehnucej smrti sa nevyskytuje výlučne v tejto básni, ale objavuje sa aj v iných básňach. Bezprostrednú reakciu na aktuálne nešťastie odzrkadľuje báseň Pád Airbusu 330. Dôsledky leteckej katastrofy Podracká nevníma ako bezmennú masu obetí, ale ako tragédiu pomenovaného ľudského osudu: "Bianca Machado a Carlos Cotta, vracajúci sa zo svadobnej cesty, Fatma Ceren Necipoglu, harfistka".
Podracká dôstojne prijíma všetky aktuálne osobné a spoločenské výzvy, neuhýba ani pred zásadnými stanoviskami. Je posadnutá hľadaním pravdy, ľudskou spoluúčasťou na životoch trpiacich a chudobných. Za zmienku stojí báseň Vyzúvanie sa pred horiacim krom (str.23), ktorá sa svojim silným sociálnym cítením a hlbokou solidárnosťou vymyká z bežného rámca básnickej produkcie. Skratkovitou adresnosťou približujúcou dramatický osud konkrétneho človeka, ( "opatruj Marie - Christine na stanici v Bordeau") dosahuje vysokú presvedčivosť autentickej empatie a humanistického myslenia. Odvoláva sa na Rúfusa, Herberta, Milosza, Durasovú, Rilkeho, Danteho, Mallarmého, ale aj na Petra Ondreičku, aby rozširovala vlastnú hodnotovú stupnicu. Vnútorné prepojenia s odkazmi významných osobností vytvárajú viacvrstevnú symboliku.
Napriek rastúcemu a stále viac znepokojujúcemu výskytu spoločenských deformácií a ľudských amorálností zostáva Podracká verná východiskovému bodu svojho životného a umeleckého programu zhutneného do záverečnej básne Bozk: "Prelep mi oči páskou, aby som z lásky / dovidela do lásky, nie do smrti". Životodarná žiara, ktorá prúdi zúženým, ale nepretrhnutým lúčom svetla načrtáva elementárnu podstatu existenčnej istoty moderného človeka, postihnutého recidivujúcimi krízami a zhubnými civilizačnými trendmi. Napokon toto básnické posolstvo korešponduje aj s fotografiou, ktorá dominuje knižnej obálke. Záblesk svetla predierajúci sa z hlbín banskej štôlne evokuje večnú, nezhasínajúcu nádej. Intímna lyrika, ktorou sa Podracká prezentuje v tejto knižke disponuje milostnými motívmi zámerne vytlačenými z ústrednej línie do zákulisia, aby odhalili širšie rodinné a spoločenské súvislosti. Odcudzeným, zabudnutým veciam vracia spätnú väzbu s pôvodnými menami, ktoré ich predurčujú k dávnemu využitiu a upotrebeniu. Lyrický subjekt sa zrkadlí v reflexnom odraze "starého sveta, v ktorom prepichnúť značí zakrvaviť". Zrozumiteľne formulovaný postoj svedčí o vyhranenom autorskom videní a pevných názorových zásadách, súčasne vyvažuje rozkývané misky váh s platnými hodnotami na jednej strane a ich sezónnymi napodobeninami na strane druhej. Univerzálne posolstvo vpísané do verša "pravda je v srdci" zdôrazňuje vzácny nadhľad pre odpúšťanie, veľkorysosť a milosrdenstvo.
Názov Kubus možno prečítať podľa známeho výroku - kocky sú vrhnuté. Nezvratnosť a definitívnosť nie je stav, ktorý Podracká bezvýhradne prijíma. Dramatické záchvevy, výrazová strohosť a dejinný pohyb sú nevyhnutnou súčasťou jej vyhranenej poetiky. Rušivo pôsobí azda len zámerné vynechávanie interpunkcie, nefunkčné striedanie malých a veľkých písmen na začiatku verša. Dana Podracká vo svojej najnovšej zbierke Kubus prinavracia básnickému slovu estetickú vyrovnanosť a metaforickú presvedčivosť. Je to poézia denného údelu zneisteného jedinca blúdiaceho v chodbách času i nečasu s jediným pretrvávajúcim poslaním: veriť a milovať. Na záver mi nedá, aby som nevyzdvihol tradične vysokú vizuálnu úroveň knižiek z produkcie vydavateľstva Milanium. Výnimkou nie je ani Kubus, ktorý sa svojou redakčnou starostlivosťou, sviežou grafickou úpravou, pôsobivým dizajnom a polygrafickým dotvorením zaraďuje do oblasti špičkového knižného umenia.
Miroslav Brück
Básne napísané v tichom, presvedčivom jazyku bytia
Do najnovšej zbierky Dany Podrackej sa okrem jej ťažiskových tém dostala aj téma smrti najbližšieho človeka-otca. Okrem básní, ktoré sa priamo dotýkajú smrti toho, kto sa podieľal na vzniku jej života, sú aj všetky ostatné básne zbierky Dany Podrackej Kubus presiaknuté týmto poznaním nevyhnutnosti konca. Vznikli tak básne nevídanej hĺbky a čistoty, napísané v tichom, presvedčivom jazyku bytia, kedy sa stráca prítomnosť v minulosti a minulosť vplýva do prítomnej skutočnosti anticipujúc budúcnosť bez ochranného múru predkov. Už ochraňujú len znútra. Živý kontakt sa stráca. Začína sa cesta kostí. Kniha začína básňou Autoportrét s Prokrustovým lôžkom,,kde sa poetka pýta nato, či je stvorená na správnu mieru. Odpoveďou je krásna dikcia vybrúseného verša. Diamant kryštalizuje v kockovej sústave, je to kubus...
Každá nová skúška tvrdosti diamantu: charakteru vzťahu, každá nová myšlienka, každý hlas svedomia, každá skúška lásky, každá neprenosná skúsenosť s chorobou či smrťou nastavuje nové parametre pre dušu. V smrti a ťažkej chorobe uvidíme druhého človeka celistvejšie uzavretejšie, nerušení neustálym dianím -objavíme toho druhého alebo vôbec reflexiu minulosti ako nahé kosti ako, odovzdávanie ducha a duše. Duchovné kyvadlo je nevyspytateľné, nepodlieha fyzikálnym zákonom. Ani poézia. Priestor písania je voľný, v knihe sa vedľa seba môžu ocitnúť básne reflektujúce tých najbližších, rodičov deti, samozrejme seba cez vlastnú ars poeticu a zároveň je tu Arthur Rimbaud ako duchovný predok.
Hranica lásky priestupná na obidve strany, to erotické je u Podrackej vždy aj duchovné. Milovanie a rozprávanie: dvojitý princíp slasti. Láska je pre Podrackú duševný akt a telesné je len vtedy dokonalé: "Dušou ma dvíhal do koruny", píše, "aby sme boli obaja vrhnutí do kozmickej siete, tam pravda nikdy nie je zaslúžená, nie je ani dosiahnutá". Pochybnosti zostávajú a najvážnejšia hra s kockami nikdy nedá úplnú odpoveď: Kocky sa neprestávali vlniť, nevedeli sme, kde sa začíname a kde sa končíme, kde splývame.
Po všetkých pochybnostiach presný verš: "Spoločná duša je možná".
Mila Haugová
Daimonion
Nevieš, kto som
Nevidel si ma, a predsa ma poznáš
Som hlas svedomia
Daimonion
Tisíckrát si mi rozopínal košeľu,
hľadal si ma v zrkadle, ignoroval si ma
A potom to prichádzalo ako blesk z jasného neba:
pochopenie, že niečo podstatné sa nedá zvrátiť,
že je rozhodnuté
V topoľoch milosti
Nevieš, s kým hovoríš, keď hovoríš so mnou
Prirátali ma k nočným rozprávačom, confabulatoris nocturni
Zostupujem do katakomb, prijímam rolu opevnenia,
som hovorca
Yorik, Shakespeare či Hamlet,
vždy je to ten istý duch na hradbách,
kde prebieha výmena stráží:
Hus, Robespierre, Tatarka alebo Palach
Melancholici, básnici a disidenti,
nehodiaci sa do žiadnej formy
Otvárači helmy úsvitu
Krajčírska panna
V sirotinci na predmestí
sú na chodbách aj za ohrádkami postelí
záhony zraneného svetla,
kde sa čaká na lásku až do súdneho dňa
Hanbila som sa, že nemôžem urobiť viac,
len zohnať sponzora, zatiaľ čo siroty
blúdili v mojich očiach a zachytávali sa
o mak, ktorý bol sladký
Chvíľu otáľali,
ale potom mi ukázali krajčírsku pannu
Stála v dielni,
pri rozvodovej skrini s ističmi,
matka zo saténu
Na noc vychádza na obchôdzku,
píše pohľadnice, perleťou pohládza kľučky,
privoláva dobrých duchov
Niekedy
klope na okno špendlíkom, ktorý potichu
vytiahne z ihelníka
a tých, čo sa chvejú bázňou,
za ruku vedie do nachu
(Zo zbierky Kubus)
