Sedemdesiatnik Jozef Špaček
„Vŕškami nad mestom sa zrelé vinohrady krútia.// Škorce sa do nich ženú ľahkým povetrím...“. Úvodné verše básne Skalické oberačky literárnej historičky a poetky Evy Fordinálovej nám sprítomňujú neodmysliteľnú súčasť mesta, kde autorka začas pedagogicky pôsobila a kde sa náš klubový kolega a čerstvý jubilant Jozef Špaček 8. októbra 1950 narodil. Toto mesto obklopené vinohradmi a hlboko zakotvené v našej národnej histórii sa stalo aj jeho celoživotným pedagogickým a tvorivým pôsobiskom.
Z jeho bohatej biografie uvediem aspoň niekoľko „výlomkov“ (inšpirovaný jeho jánošíkovskou postavou): po absolvovaní štúdia na FF KU v Bratislave v odbore slovenčina-ruština natrvalo zakotvil ako stredoškolský profesor na skalickom gymnáziu a poznatky z bohatého pedagogického pôsobenia, formou pomoci svojim i ostatným slovenským stredoškolákom publikoval v roku 2001 v diele Slovenská a svetová literatúra k maturite. O dva roky neskôr to bola ešte publikácia Súčasné svetová prózaa desiatky literárnych portrétov básnikov, prozaikov a literárnych vedcov počnúc Rázusom, Beniakom či Novomeským, až po jeho literárnych súputníkovMitanu, Dušeka, Puškáša či G. Rothmayerovú, nezabúdajúc na svojho cteného rodáka Pavla Bunčáka. Špačkove portréty sú súčasťou i ozdobou početných učebníc literatúry pre gymnázia a ďalšie typy stredných škôl. Rovnako erudovane i neúnavne, už ako prozaik, sa ponáral do starších i novších dejín Skalice. Na prozaickej vlne návratu k histórii vydáva v roku 1980 románovú novelu Na kobyle, na žrebcovi, situovanou do časov Márie Terézie, ktorými nás sprevádza osvietenec Hugo Greft. Oproti iným postavám vtedajšej slovenskej literatúry sa značne líši svojou tajomnosťou a neodolateľnými mystikátorskými sklonmi, čo časť dobovej kritiky (nedávno som si na túto tému vymenil a autorom niekoľko pamätných mejlov) neprijala s pochopením. Špačka to neodradilo pokračovať v tomto smere aj v ďalších noveláchRuže a tŕnie a Sever a iné túžby, v ktorých sa na šachovnici histórie mesta posúva k ďalších obdobiam a novým postavám (spomeniem aspoň riaditeľa cisárskej viedenskej knižnice A . F. Kollára) bohatej histórie c. k. monarchie. Špačkov sen to nie je, ale ja si ho viem predstaviť: znova v peknom historizujúcom knižnom rúchu spolu vydať túto knižnú trilógiu.
Od roku 1986 vstupuje Jozef Špaček na pôdu súčasnosti v novele s príznačným názvom Neúplný rozvrh hodín s výjavmi nielen z pedagogického života jeho hrdinu Viktora Murka, rovnako i príhod a skúsenosti získaným počas študentských rokov v Bratislave. Ďalším prozaickým dielom je poviedkový súbor Niečo o abecede. Kniha vychádza s veľkým časovým odstupom v roku 2006 a v jej príbehoch sa už zrkadlí jeho ironizujúci pohľad na dianie naplno zasiahnuté, až zahltené teóriami a postupmi, ba i hojnými výpožičkami z literárnej postmoderny. Už o dva roky prichádza Špaček s rozsiahlym románom V ulitách, v ktorom sa na príbehoch šiestich protagonistov ( viaceré majú aj interesantné erotické pasáže) vyrovnáva s koncom komunizmu u nás. Autor zaň považuje roky 1988 – 1989 : podľa môjho názoru predčasne!
Aby som ale príliš nevnucoval svoj pohľad na nášho jubilanta. Keďže jeho ostatné knihy Od slova do SLOVA, Nepovinné čítanie a Pascalov tieň sa zaslúžene stali i predmetom kritických diskusii na Klube nezávislých spisovateľov, uvediem na záver aj názory iných kolegov. O Nepovinnom čítaní (vydal Modrý Peter, Levoča 2015) Ján Zambor, náš popredný literárny vedec a dobrý básnik povedal, že „odkazuje na jeho celoživotnú profesiu stredoškolského profesora prináša a jeho práce o slovenskej a inonárodnej literatúre a reflexii literatúry z rokov 1986 – 2014. Popri úvodnej eseji Energia prvej vety a štúdii Typy obraznosti Rudolfa Slobodu a Petra Jaroša sú to recenzie a minirecenzie. Predmetom jeho pozornosti sa stali knihy slovenských autorov, najmä prozaikov, v menšej miere aj básnikov a literárnych vedcov... Špaček je stúpencom literárnokritického písania prístupného širšiemu publiku. V rámci tejto predstavy je niekedy kritický k literárnovedným prácam, v ktorých nachádza priveľmi náročný terminologický aparát a priveľkú komplikovanosť. Jeho kritika je takmer vždy oprávnená“. Dodám, že k mojim dielam ( Len jedna jar, Povedz slovo čisté, Dva slovenské osudy Špitzer-Mach) aj „kromobyčajne“ vľúdna.A ešte zacitujem aj kritika a rovnako celoživotného vysokoškolského pedagóga Igora Hochela. O knihe poviedok Pascalov tieň, ktorá vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov i širšiemu kritickému pohľadu na autora knihy na klube povedal: „V Slovníku slovenských spisovateľov od autorského kolektívu, ktorý viedol Valér Mikula, som našiel v hesle ŠPAČEK Jozef takúto úvodnú charakteristiku: „... prozaik a literárny kritik. Vo svojej poetike kombinuje prvky opisného a psychologického realizmu s fantazijnou kreativitou a mystifikáciou histórie.“ (Autorom hesla je Ladislav Čúzy.) Domnievam sa, že táto definícia je výstižná – a vo veľkej miere platí aj na knihu Pascalov tieň. Jej prózy sa dajú čítať realisticky – teda na spôsob „toto sa naozaj mohlo stať“, ale náročnejšieho či diskurzívneho čitateľa nesklamú, poteší ho práve vynikajúce narábanie s fikciou, uvedomí si, že má dočinenie s autorom bohatej predstavivosti, disponujúcim schopnosťou domýšľať a vytvárať to, čo sa dnes odborne nazýva fikčné svety“.
V reálnom svete, v ktorom teraz žijeme a ešte si (dúfam) požijeme, želáme nášmu kolegovi Jozefovi Špačkovi k jeho jubilejnej sedemdesiatke veľa zdravia a neochabujúcu tvorivú invenciu.
Anton Baláž a celý Klub nezávislých spisovateľov