Za láskou do Hévízu
Prozaik Juraj Šebesta patrí už ku skúseným autorom, vysoko oceňované sú jeho knižky ako poviedkový súbor Triezvenie i romány pre mládež Keď sa pes smeje a Venussha. Na tieto tituly nadviazal knižkou Bájky. Kritika vyzdvihla v týchto publikáciách príťažlivé dejové situácie, no najmä humor, presahujúci až do čiernych farieb, a veľmi originálny zmysel pre iróniu. Svoj najnovší román s pozoruhodným názvom Hévíz 2090 s podtitulom Láska kedysi a dnes / Romanca (Vydavateľstvo Culture Positive, 2018) adresoval dospelým a dokonca ho vybavil varovaním Nevhodné pre čitateľov do 18 rokov. Tento výnimočný prvok je tiež výsledkom zmyslu autora pre iróniu a možno ho považovať – v dobrom – aj za skvelý marketingový ťah.
Juraj Šebesta sa na prvý pohľad prejavil ako sofistikovaný kompozičný stratég nielen preto, že rozdelil celý 185 stranový románový text na Prológ, Epilóg, dve Medzihry a dve rukopisné časti Láska v Hévíze, ale aj pre rôzne nástrahy pre vnímavého čitateľa, keďže použil metódu, ktorú možno zjednodušene nazvať "kniha v knihe" či "rukopis v knihe", lebo sa tu cez jedného pravdepodobného rozprávača Istvána zoznámime so zápiskami nie celkom idenfikovateľného ďalšieho autora či autorky. Na záver knihy pridal aj zoznam postáv v pásme dvoch rozprávačov – Pásmo Istvána a Pásmo Attilu. Tesne pred záverom sa však prekvapujúco dozvedáme, že autorom či autorkou zápiskov by mohol byť niekto zo starých rodičov, o ktorých v románe nie je takmer vôbec reč, spomínajú sa len veľmi okrajovo... Uvádzame tieto okolnosti najmä preto, lebo celý dej pútavého románu sa odohráva v časovom rozpätí od r. 2016 až po rok 2090, autor tieto časové roviny strieda, ako aj už zmienené pásma rozprávačov, čo môže nielen menej skúsenému čitateľovi spôsobovať problém s vnímaním podstaty románového textu a tiež s tým, aby jednoznačnejšie rozlíšil "kto je kto" či "kto je kedy kto komu". Pri veľmi pozornom čítaní však všetko do seba zapadne. Konštantnými prvkami sa javia byť miesto deja – maďarské kúpele Hévíz blízko Balatonu s nezvyčajne účinnou liečivou vodou a podmanivým prostredím, a láska ako nadčasová a jedinečná hodnota, zobrazovaná v rôznom čase, najmä však čase budúcom, takže ten podtitul Láska kedysi a dnes je do istej miery zavádzajúci, skôr by sme ho mali chápať v zmysle Láska dnes a v časoch budúcich.
V budúcnosti sa začína i Prológ – István, údržbár kúpeľov Hévíz, sa rozhodne začítať do náhodne nájdených zápiskov zrejme svojho deda Attilu od r. 2016. Pri liečení svojho zranenia v kúpeľoch po motorkovej havárii sa zoznamuje s Edinou, krásnou plavoláskou so slovenskými koreňmi, osudovou láskou na celý život. Prvú fázu ich známosti podčiarkujú udalosti, ktoré kúpeľná spoločnosť so zaujatím sleduje – futbalové majstrovstvá Európy a hlasovanie o brexite. Výsledky referenda komentuje Attila v zápiskoch nasledovne: "Odkaz bol jasný: spodina z východu, ťahajte domov. Najprv nás spravia závislých od svojich kapiel, namotajú na kráľovnú a jej rodinu a potom takto? Matka Británia sa odstrihla?" (s. 37). Tieto presné historické súvislosti sú v podstate jediné, ktoré zodpovedajú historickej realite, všetky ďalšie komentáre či názory na geopolitické pohyby sú už formulované v rovine fikcie, utópie až miernej dystopie. Postupne sa však dozvedáme viac o ich rozvíjajúcom sa vzťahu, manželstve a rodine, no najmä o tom, ako si upevňujú svoje vzájomné erotické túžby a telesnú príťažlivosť, ako sa im darí byť stále do seba zaľúbení a vzájomne priťahovaní aj zásluhou experimentovania s tantrickými a kámásutrovými sexuálnymi praktikami. Odlišnú lásku prežíva už v inom, z nášho pohľadu budúcom čase István, po smrti svojej ženy Irmy sa rozhodne pre kúpu umelej ženy Adél, ktorá mu vo všetkom úplne vyhovuje, cíti sa s ňou šťastný, no po čase predsa len zatúži po živej žene, jeho túžba sa naplní po príchode emigrantky tmavej pleti Mimi z Detroitu so synmi do Hévízu. Odpúta sa od Adél, ktorá, div sa svete, sa postupne mení na hlboko cítiacu, žiarliacu a premýšľajúcu bytosť, akoby sa doslova zmenila z robota na skutočného človeka. V závere románu sa dozvedáme, že odchádza z Hévízu a svoje nové šťastie nachádza v Budapešti, kde sa vydala za kombinovanéhio humanoida, stala sa dokonca poslankyňou Liberálnej strany. Tento jej prerod signalizoval záujem o starý film R.U.R. z r. 1947, ktorý sledovala s Istvánovým svokrom Lacim a synmi Mimi. Asi by sme neboli celkom dôslední, keby sme chápali podtitul románu len v súvislosti s láskou dvoch partnerov a lásku v spleti rodinných vzťahov, čiže lásku rodičovskú, starorodičovskú či lásku detí ku svojim predkom.
Autor sa vyjadruje, aj keď skôr nepriamo, i o láske k vlasti. Keďže sú hrdinami jeho knižky predovšetkým Maďari, tak ich vychýrená národná hrdosť sa v texte prezentuje najmä športovým pokrikom Ria, Ria, Hungaria a aj pri iných príležitostiach výkrikmi Magyarországh! To je však tá vonkajšia stránka vlastenectva, vnútorne sú spätí so svojou krajinou láskou k jej rovinám a prírode a tiež – tu zrejme autor ironizuje – až hedonistickým postojom ku skvelým jedlám maďarskej kuchyne, ktorá nesporne patrí k tým najlepším na svete. Mnohé napovedá o týchto vlastnostiach maďarského národa pocit Attilu po návrate z emigrácie: „Už pri pohľade z lietadla na ten hnedo-zelený patchwork našej zeme som mal slzy v očiach. Keď sa nám z diaľnice otvorila zvlnená krajina okolo Balatonu, úbočia s vinohradmi, dedinky a mestečká spojené starou železnicou, už som nevydržal. Nebol som sám, plakali sme všetci. Cítil som pradávne spojenie s touto zemou. Sem patrím." (s. 109). V otázke vlastenectva však nastal v toku času určitý posun, súvisiaci s prelomovými geopolitickými zmenami najmä v Európe. V zrejme nenáhodnom roku 2027 prišlo k najväčšej kríze v tejto časti sveta, ktorej predchádzali referendá európskych štátov o vystúpení z EÚ, ktorá sa prakticky rozpadla. J. Šebesta formuluje takúto dystopickú verziu či víziu budúcich udalostí: „Fašisti v Poľsku a na Slovensku, financovaní Ruskom, zvrhli demokratické vlády. Obe krajiny vstúpili do Spoločenstva nezávislých štátov." (s. 53). Po atentáte na Putina 7. novembra 2027 obsadili „hnedí mužíci" za tri dni bývalý ostblok bez jediného výstrelu. Odolávali im len štáty bývalej Juhoslávie, po čase podporované Trumpom, ktorý dosiahol v USA zmenu ústavy a bol tretí raz po sebe zvolený za prezidenta, a vojenskými prostriedkami NATO, teda tu sa karta obrátila v porovnaní s 90. rokmi minulého storočia, keď USA a NATO uskutočnili o. i. aj „humanitárne bombardovanie" Srbska. Trump a Putinov nástupca atentátnik Fetin napriek všetkému sa zdržali použitia jadrových zbraní, inak by sa udalosti vyvíjali inak, podstatne tragickejšie, ak nie až katastroficky. Turbulentné udalosti sa valili ďalej, Maďarsko bolo druhý raz obsadené Rusmi, udalosti pokračovali podobne ako v r. 1956 alebo 1968 v Československu, hneď v prvých dňoch vznikla samozvaná vláda národnej záchrany, prepad pomenovala šancou na stabilizáciou a návrat k starým poriadkom a tradičným hodnotám. Prekvapujúco sa také čosi naplnilo až po roku 2046, po návrate rozprávačovej – Attilovej rodiny z emigrácie – založením či obnovením kráľovstva nielen v Maďarsku, ale aj na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Rusku a na Balkáne a založením Európskej konfederácie, ku ktorej sa postupne pridávali ďalšie štáty po tých až neskutočných geopolitických zmenách, za ktorými boli v prvopočiatku politické skutky svetových alfasamcov Trumpa a Putina či Fetina. Začala tým nebývalá éra prosperity a prím začalo hrať na prekvapenie Slovensko na čele s kráľom Ondrejom. Oficiálnymi jazykmi sa stali nemčina, maďarčina a slovenčina, hlavným mestom Bratislava. Nasleduje popis návštevy Bratislavy ako neskutočne vybudovaného a rozvinutého mesta. Uvádzame aspoň časť autorovej vízie o premenách našej Bratislavy z r. 2055: „Poszony mala už vtedy veľký náskok v technológiách. V Ústave inovácií pracovali najlepšie mozgy planéty. Čoraz bohatšie mesto, jedno z najbohatších na svete im zadávalo zákazky na infraštruktúru, hromadnú dopravu či životné prostredie. Superrýchle vlaky Bratislavu pohodlne spájali so všetkými metropolami Konfederácie, aj v tom bola popredu. Mnohí sa však preháňali nebom i zemou v slovenských aeromobiloch, boli čoraz populárnejšie." (s. 119). Napriek zjavnej irónii si povzdychneme – kiež by sa táto utopická vízia naplnila! Pre úplnosť však treba dodať, že slovenské aeromobily sú dnes už realitou. Mohli by sme uvádzať ďalšie a ďalšie príklady z tých čias budúcich, tu by sme si však dovolili tlmočiť názor na autorove pasáže o naznačených zmenách vo vývine mnohých nielen východoeurópskych štátov, o ktorých by sme ešte mohli dlhšie podrobnejšie informovať. V týchto historických momentoch, ktoré podáva s úplne vážnou tvárou, no cítiť v nich predsa len jednoznačný ironický až provokačný podtext, sa autor javí skôr ako euroskeptik vo vzťahu k terajšej EÚ, neveľmi verí v demokraciu a neoliberalizmus, aspoň podľa pocitov hrdinov knihy. Má veľké pochopenie pre migráciu, keďže v Hévíze našli útočište ako v zemi zasľúbenej rôzne rodiny, či už spomenutá Mimi so synmi z Detroitu alebo rodina z Kazachstanu, v ktorom vypukla občianska vojna. Všetci tu nachádzajú uplatnenie, Číňania už dokonca dlhší čas obrábajú všetky vinohrady na okolí a sú z nich poniektorí aj vychýrení someliéri. V ústretovom postoji voči týmto všetkým Nemaďarom by sme mohli vidieť nesúhlas autora s tvrdým odmietavým postojom voči migrantom zo strany súčasného maďarského premiéra a tiež určitú vieru v to, že budú v budúcnosti Maďari menej zahľadení do seba, do svojich silných vlasteneckých citov a tiež do nostalgie za Veľkým Uhorskom. V bohato zaľudnenom deji vo viacerých vrstvách zaujíma autor veľmi svojský postoj ku všetkému, čo sa deje v súčasnosti s odhadom vizionára, prognostika či futurológa na svet v nie až tak vzdialenej budúcnosti. Nezabúda ani na dôsledky globálneho otepľovania, následkom čoho sa napríklad Sibír stáva neobyčajne vľúdnou krajinou, kam sa za jej krásami pobrali všetci maliari sveta, vrátane Laciho, Istvánovho svokra. Stručne sa zmieňuje aj o kolonizácii Marsu a základniach na Mesiaci, ktoré sa však určite stanú realitou, hoci je ťažko odhadnúť, v akom časovom horizonte.
Nemožno nespomenúť prácu autora s jazykom, ktorá je skutočne virtuózna. Aj keď je celkom jasné, prečo autor situoval miesto deja najmä do Hévízu a výber hlavných postáv z príslušníkov maďarského etnika, keďže je rodený Bratislavčan, jazyk knihy, pútavý, živý, pulzujúci, nanajvýš funkčne popretkávaný hungarizmami, povyšuje text románu do toho najvyššieho levelu. Nevdojak sa nám pripomína jazyk románu Mechanický pomaranč A. Burgessa, oživený rusizmami, čo tiež pridalo známej kultovej knihe na príťažlivosti. Z čítania románu môže mať každý čitateľ skvelý zážitok, hoci je znepokojujúce, že ani po jeho druhom prečítaní nevydá všetky svoje tajomstvá, nemožno rozlúštiť všetky nástrahy a finesy, s ktorými sa autor zrejme dôkladne pohral a pritom sa určite aj dobre bavil. Tak asi vznikajú knihy, na ktoré sa, čo i len s odstupom času, nedá zabudnúť.
Jozef Špaček